Praktický výkon ochrany prírody priamo v teréne zabezpečujú na území Tatranského národného parku naši strážcovia. Byť strážcom je síce krásne, ale fyzicky veľmi náročné a často aj dosť nebezpečné povolanie. Skúsenosti z pohybu vo vysokohorskom prostredí v každom ročnom období a za každého počasia, perfektná znalosť všetkých zákutí svojho strážneho úseku a absolvovanie rôznych školení o bezpečnom pobyte v horách a o lavínach pomáhajú strážcom prežiť všetky nástrahy hôr. A je ich naozaj dosť.

Naše Tatry majú prívlastok najmenšie veľhory sveta. Svojimi miniatúrnymi rozmermi vôbec nemôžu konkurovať o hodne väčším Alpám. Čo sa ale drsnosti prostredia týka, v tomto smere za nimi v ničom nezaostávajú. A v niečom ich dokonca aj predstihujú. Tým že predstavujú prvú významnejšiu geografickú prekážku pre frontálne systémy smerujúce na naše územie od studeného Baltického mora, sú vystavené neustálym, často veľmi prudkým zvratom počasia. S tým všetkým musí strážca národného parku počítať.

Keďže tatranská zima zvyčajne trvá 6 – 7 mesiacov a Západné Tatry ako súčasť národného parku sú naším najlavinóznejším pohorím, najväčším rizikom pre strážcu sú zimné lavíny. Lavínový vyhľadávač, lavínová sonda a lopatka sú preto nevyhnutnou súčasťou jeho výstroja počas celej zimy. K tomu stúpacie železá – mačky a horolezecký čakan, ak sú jeho cieľom najvyššie polohy pohoria. Kvôli neustálym zvratom počasia bývajú totiž hrebene a vrcholy zľadovatené takmer počas celej zimy. Samozrejme nesmú chýbať ani skialpinistické lyže – „dopravný prostriedok“ strážcu, ktorý mu umožňuje rýchlo sa dostať do vysokohorského terénu a ešte rýchlejšie ho potom aj opustiť. Iba vďaka tomu môže Správa TANAPu získať celoročné pozorovania vzácnej tatranskej prírody, ktoré potom následne spracovávajú jednotliví odborní pracovníci. Naši strážcovia okrem toho úzko spolupracujú aj s ostatnými organizáciami pôsobiacimi na území národného parku, napr. s Horskou záchrannou službou, Strediskom lavínovej prevencie alebo so Štátnymi lesmi TANAPu, čím prispievajú k vyššej bezpečnosti návštevníkov národného parku. Dňa 25.3.2009 napr. spadla v Žiarskej doline „lavína storočia“ – najväčšia lavína v novodobej histórii Slovenska, ktorá sa potom roztápala neuveriteľné 2 roky a 3 mesiace. Naši strážcovia boli po celý čas „pri tom“ a  pravidelne upozorňovali na nebezpečenstvá, ktoré hrozili návštevníkom doliny na lavínisku. Možno aj vďaka tomu sa až do definitívneho roztopenia lavíny na konci júna 2011 nikomu nič nestalo.

Aj krátke tatranské leto prináša svoje úskalia. Letné búrky sprevádzané krupobitím prichádzajú nečakane rýchlo a vždy pri nich ide o život. Pohyb vo vysokohorskom prostredí je síce v letnom období o niečo ľahší, naši strážcovia sa ale často pohybujú aj mimo turistické značkované chodníky, aby dokonale spoznali svoj strážny úsek. Schopnosť posúdiť riziko prípadného pádu v horolezeckom teréne alebo na „zákerných“ strmých trávach je zárukou ich bezpečnosti. Okrem zoologických alebo botanických pozorovaní naši strážcovia dohliadajú priamo v teréne aj na dodržiavanie návštevného poriadku Tatranského národného parku. Jeho cieľom pritom nie je len samotná ochrana prírody, ale aj zabezpečenie bezproblémového pobytu návštevníkov parku na jeho území a ich šťastného návratu domov.