Stromy, ktoré sa nedostali do vyhlášky KÚŽP v Žiline č. 5./1996, a pripravujú sa na vylásenie. Ich názvy už prešli štandartizáciou názvoslovnej komisie ÚGKK SR. Sú to nasledovné stromy a skupiny stromov.

Máloktoré horstvo Slovenska oplýva takou pestrosťou lesných spoločenstiev, aké má územie Tatranského národného parku. Mimoriadnou rozmanitosťou lesných spoločenstiev sa vyznačujú Podtatranská kotlina, vápencové substráty v Belianskych a Západných Tatrách, výnimkou nie sú ani listnaté lesy tvorené spoločenstvami prípotočných jelšín či špecifických bučín. Okrem týchto spoločenstiev sú tu i reliktné boriny či rašeliniskové breziny s brezou plstnatou. Dôležitú pozornosť si zaslúžia porasty kosodreviny, ktoré v Tatranskom národnom parku majú najväčšiu rozlohu v rámci celých Západných Karpát. Dominantnou drevinou v porastoch je smrek obyčajný. Zvláštnosťou oproti iným horstvám na Slovensku je skutočnosť, že v centrálnej časti Vysokých Tatier absentuje buk a jedľa je tiež zastúpená v menšom rozsahu. Na druhej strane je tu výrazný podiel pôvodnej borovice lesnej, borovice limby či smrekovca opadavého. Na tomto prirodzenom rozšírení lesných drevín v Tatranskom národnom parku sa rozhodujúcou mierou podieľajú klimatické podmienky. Na území Tatranského národného parku sa nachádza päť lesných vegetačných stupňov. Nachádzajú sa tu spoločenstvá bukového (4. lvs), jedľovo-bukového (5. lvs), smrekovo-bukovo-jedľového (6. lvs), smrekového (7. lvs) a kosodrevinového (8. lvs) vegetačného stupňa. Dnešné drevinové zloženie lesných porastov sa často výrazne odlišuje od pôvodného, čo je spôsobené predovšetkým ľudskou činnosťou od 13. storočia (baníctvo, pastva, salašníctvo...).

Lesné spoločenstvá v Tatranskom národnom parku sú tvorené biotopmi európskeho významu a biotopmi národného významu. Z biotopov európskeho významu sú zastúpené predovšetkým biotopy: Kosodrevina, Smrekové lesy čučoriedkové, Smrekové lesy vysokobylinné Smrekovcovo-limbové lesy, Rašeliniskové smrekové lesy, Horské jelšové lužné lesy. Z biotopov národného významu je najviac zastúpený biotop Jedľových a jedľovo-smrekových lesov.

Kosodrevina (Kr10/4070*)

Porasty kosodreviny tvoria samostatný výškový vegetačný stupeň o šírke cca 200 m. a plynulo nadväzujú na hornú hranicu smrekového lesa. Na území TANAPu zaberajú porasty kosodreviny cca 9 630 ha. Geologické podložie tvoria prevažne žuly a ruly, v Belianskych Tatrách sú to karbonátové horniny, kde sú porasty viac floristicky bohaté. Pôdy sú plytké so znakmi podzolizácie, humifikácia je tu spomalená. V porastoch kosodreviny sa sporadicky vyskytujú zakrpatené dreviny ako je napr. smrek obyčajný, borovica limbová, jarabina vtáčia či smrekovec opadavý. Bylinná vrstva je chudobná, prevládajúce zastúpenie má brusnica obyčajná, brusnica čučoriedková, chlpaňa lesná, podbelica alpínska, horec luskáčovitý a iné. Na svojej hornej hranici sa kosodrevinové porasty prirodzene rozpadávajú a prechádzajú v podobe ostrovčekov do stupňa alpínskych holí a sutín. Biotop plní dôležitú protilavínovú a protieróznu funkciu.

Smrekové lesy čučoriedkové (Ls9.1/9410)

Biotop predstavuje klimaticky podmienené smrečiny v najvyšších horských polohách (horná hranica lesa) s absolútnou prevahou smreka a často prímesou smrekovca. Tvoria samostatný     7. lesný vegetačný stupeň. Na minerálne chudobnom silikátovom podloží sa vyvinuli podzolované pôdy, kde sa na vrchu hromadí surový humus. Bylinná synúzia je druhovo chudobná, dominujú oligotrofné a acidofilné druhy ako sú napr. brusnica čučoriedková, brusnica obyčajná, papradka samčia, smlz chĺpkatý, chlpaňa lesná, podbelica alpínska, kyslička obyčajná a iné. Význam a dôležitosť porastov tkvie najmä vo vodohospodárskej a pôdoochrannej funkcii.

Smrekové lesy vysokobylinné (Ls9.2/9410)

Jedná sa o horské zonálne smrekové lesy, ktoré sa vyskytujú na vlhkejších a troficky priaznivejších stanovištiach ako smrekové lesy čučoriedkové. Vyskytujú sa na vápencoch, melafíroch a len zriedka na kryštaliniku. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, charakteristicky sa uplatňuje javor horský. Bylinnú vrstvu tvoria prevažne nitrofilné druhy vysokého vzrastu ako sú napr. mačucha cesnačkovitá, papradka alpínska, papradka samičia, mačucha cesnačkovitá, kamzičník rakúsky a iné.

Smrekovcovo-limbové lesy (Ls9.4/9420)

Biotop v Tatranskom národnom parku zaberá plochu iba cca 400 ha. V Tatrách netvoria porasty limby ani smrekovca samostatný vegetačný stupeň, tak ako je tomu napríklad v Alpách. Tieto dreviny sa rôznou mierou podieľajú na výstavbe smrečín s podrastom kosodreviny v pásme medzi 1400 až 1900 m n. m. so šírkou 40 až 120 výškových metrov. Najtypickejšie sú porasty s limbou a smrekovcom vyvinuté na veľmi členitých balvanitých až blokových sutinách či svahoch s minimálnou vrstvou pôdy, ktoré sú často vystavené výrazným klimatickým extrémom (najmä vetru). V podraste sa pravidelne vyskytuje brusnica čučoriedková, brusnica obyčajná, čermeľ lesný, metluška krivolaká, šucha čierna , smlz chĺpkatý a iné.

Rašeliniskové smrekové lesy (Ls7.3/91D0*)

Rašeliniskové smrekové lesy sa vyskytujú na kyslom podloží vo vlhkých a chladných horských polohách s pôdami výrazne oglejenými. Biotop sa vyskytuje na rovných alebo mierne sklonených terénoch s vysokou hladinou podzemnej vody, ktorá odteká len pomaly v nadmorských výškach 700 až 1100 m n. m. Na povrchu sa hromadí surový humus so známkami rašelinenia.                 V drevinovom zložení dominuje smrek, ktorý najlepšie znáša podmienky studených oglejených pôd. Porasty sú nepravidelné až riedko zapojené, dreviny sú často nízkeho vzrastu. Na suchších miestach sa vyskytuje jedľa biela, jarabina vtáčia, naopak na vlhších miestach so zníženým zápojom smreka pristupujú topoľ osika, jelša sivá, breza plstnatá a vŕby. V bylinnom poschodí biotopu sa okrem druhov smrekových lesov vyskytujú vlhkomilné druhy znášajúce svetlo, mokré a neprevzdušnené kyslé pôdy. Dominantné druhy sú napr. praslička lesná, smlz chĺpkatý, rašelinníky, záružlie močiarne, túžobník brestový, páperníky, rôzne druhy ostríc a iné.

Horské jelšové lužné lesy (Ls1.4/91E0*)

Biotop je charakteristický porastmi jelše sivej s prímesou smreka, prípadne ďalších drevín. Vyskytuje sa najmä na brehoch horských tokov v chladných údoliach. Typická je viacposchodová štruktúra, v krovinovom poschodí dominujú zmladené jedince jelše. V bylinnej vrstve sa uplatňujú druhy znášajúce trvalé alebo prechodné zamokrenie. Biotop je zastúpený v horskom stupni až do výšky 1 200 m n. m. Z bylinných druhov sa hojne vyskytuje smlz chĺpkatý, záružlie močiarne, kozonoha hostcová, krkoška chlpatá, škarda močiarna a iné.

Jedľové a jedľovo-smrekové lesy (Ls8)

Jedľové a jedľovo-smrekové lesy sú v Tatranskom národnom parku pomerne hojne rozšírené. Má široké rozpätie svojho výskytu, vyskytuje sa od 300 do 1 300 m n. m. Biotop tvoria porastové zmesi jedle, najčastejšie so smrekom. V bylinnom podraste prevládajú oligotrofné a acidofilné druhy nízkeho vzrastu a papradiny. Z klimatických príčin v porastoch absentuje buk.

Podľa fytogeografického členenia zaraďujeme prevažnú časť rastlinstva Tatier do oblasti západokarpatskej flóry. Iba malá časť v severozápadnej časti územia patrí do obvodu flóry západobeskydskej (okres Západné Beskydy) a v severovýchodnej časti do obvodu flóry východobeskydskej (okres Spišské vrchy). Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (okres Podtatranské kotliny, podokresy Liptovská a Spišská kotlina).

Veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie sa rôznych geologických podloží, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, pôdne pomery a v neposlednom rade aj historické činitele ovplyvnili vývoj rastlinstva v Tatrách a ponúkajú v tomto území možnosť na existenciu a prežívanie širokej škále druhov. Od zástupcov podhorských a teplomilných, cez druhy vlhkomilné, lesné, horské až po druhy alpínske. Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch (tatranské, západokarpatské alebo karpatské endemity): ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata), očianka tatranská (Euphrasia tatrae), zvonček tatranský (Campanula tatrae), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), kostrava tatranská (Festuca tatrae), voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica), lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), mak tatranský (Papaver tatricum), pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatrae).

Zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, pričom niektoré z nich sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu. Z glaciálnych reliktov, teda pozostatkov rastlinstva z ľadových dôb sa na území Tatier vyskytujú: medvedík alpínsky (Arctous alpina), ostrica čiernohnedá (Carex atrofucsa), sitina gaštanová (Juncus castaneus), sitina trojplevová (Juncus triglumis), ostrička myšia (Elyna myosuroides), dryádka osemlupineková (Dryas ostopetala), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa) či iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis).

Medzi ďalšie veľmi vzácne druhy rastlín, ktoré sa v Tatrách vyskytujú na jednej alebo iba niekoľkých lokalitách, patrí trávnička alpínska (Armeria alpina), ostrica černastá (Carex parviflora), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica) a poniklec jarný (Pulsatilla vernalis).

Lišajníky 

Tieto jedinečné organizmy predstavujú spolunažívanie hubových vlákien s niektorými riasami alebo sinicami. Huba prijíma vodnú paru čím urýchľuje fotosyntézu v riase a poskytuje ochranu pred slnečným úpalom. Lišajníky rastú veľmi pomaly a dožívajú sa vysokého veku. Úspešne zaujímajú stanovištia, na ktorých vládnu príliš nepriaznivé klimatické a pôdne podmienky pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach môžu lišajníky vystupovať aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie. V týchto extrémnych podmienkach sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy. Vzhľadom na skutočnosť, že lišajníky neznášajú znečistené životné prostredie, sú prirodzenými bioindikátormi jeho čistoty. Význam lišajníkov je aj z hľadiska tvorby pôdy, keďže vylučujú rôzne organické kyseliny a tým narúšajú skalné podložie. Vyskytujú sa na zemi, skalách, múroch, plotoch, strechách na kôre stromov i na hnilom dreve. K podkladu sú prirastené prichytnými vláknami. Výnimočne sa rozmnožujú pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar: 

kôrovitá – nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia 

lupeňovitá – o podklad je prichytená na viacerých miestach 

kríčkovitá – o podklad ej prichytená na jednom mieste 

slizovitá – má neurčitý tvar rôsolovitej konzistencie

V prevažne smrekových tatranských lesoch rastú lišajníky predovšetkým ako epifyty na kmeňoch a konároch smrekov, prípadne jedlí, smrekovcov aj limby.

Najnápadnejšie sú druhy rodov alektória (Alectoria), fúzatec (Bryoria), bradatec (Usnea) a konárik (Evernia). Ich bohato kríčkovito rozkonárené stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov, najmä v blízkosti hornej hranice lesa alebo v horských dolinách s častými hmlami podmieňujúcimi ich optimálny rozvoj. Tieto druhy však patria k najväčším ohrozeným, prípadne vymierajúcim taxónom. 

Na kmeňoch stromov je najhojnejšia diskovka bublinatá (Hypogymnia physodes) charakteristická bublinovito zvrásnenou sivou stielkou, na okraji laločnatou.

Vlhkejšie bázy kmeňov často obsadzuje dutohlávka prstnatá (Cladonia digitata) so sivo až olivovozelenými stielkovými šupinami. Medzi nimi vyrastajú pohárikovité útvary – podéciá, ktoré sa na okraji prstovito delia a na ich konci sa tvoria červené plodničky.

Na zvislých neprístupných stenách patria v Tatrách k charakteristickým javom žiarivožlé plochy mnohospórovky (Acarospora oxytona). Typické žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon).

Bohatá je aj lišajníková vegetácia na periodicky zaplavovaných skalách a balvanoch v horských potokoch a plesách. Dominuje tu lupeňovitá kožnatka (Dermatocarpon luridum).

Machorasty

Machorasty rastú na rozličnom podklade v rôznych podmienkach. Možno sa s nimi stretnúť na všetkých druhoch hornín, na hnijúcom dreve, na pôde, skalách, v potokoch a prameniskách, na rašeliniskách, na lesnom humuse aj na kmeňoch drevín. Machorasty na základe stavby výtrusníc delíme na dve vetvy: pečeňovky a machy.

Význam machorastov je pre prírodu a nepriamo i človeka väčší, než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiadúcim zosuvom pôdy, čím vytvárajú vhodnejšie podmienky pre rast aj iných druhov rastlín. Sú domovom bezstavovcov a  tiež dôležitou zložkou ich potravy.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo z podložia. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Pretože často rastú vo veľkých množstvách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia. Tvoria tak prirodzené vodné nádrže, čím chránia pôdu pred vysychaním a udržujú ju vlhkú. V rašeliniskách zadržiavajú machy dažďovú vodu, ktorou sú napájané vodné toky. Týka sa to predovšetkým rašelinníkov (Sphagnales). Rastliny na báze odumierajú a na vrchole stále dorastajú. Počas stáročí utvoria hrubé vrstvy.

Vplyvom nízkych teplôt vo vysokých horských polohách vznikajú zakrpatené husté bochníkovité machy čiernej, červenej až fialovej farby. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Pre Tatry je charakteristická predovšetkým skupina arkticko-alpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek Anthelia juratzkana, Lophozia opacifolia, Scapania degenii a z machov Brachythecium glaciale, Conostomum tetragonum, Dicranum groenlandicum, Grimmia holleri, Hygrohypnum polare.

Cievnaté rastliny

Veľké rozdiely v nadmorskej výške, značná členitosť povrchu, pestré geologické podložie, ale aj odlišné vlhkostné a pôdne podmienky v Tatrách umožňujú život veľmi pestrej kvetene. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne ubúda teplo, následkom čoho sa tu vytvorilo niekoľko výškových vegetačných stupňov postupne od podhoria až po vrcholy tatranských štítov. Každý z týchto stupňov predstavuje pre flóru a aj ostatné živé organizmy viacero svojráznych odlišných biotopov.

Na území Tatier siaha podhorský (submontánny) výškový vegetačný stupeň približne do 700 - 800 m n. m a počas historického vývoja územia bol pod najsilnejším antropickým vplyvom. Je tvorený zväčša poľnohospodárskymi pozemkami. V tomto stupni sú samozrejme najväčšmi rozšírené synantropné druhy (druhy, ktoré sa sem dostali pričinením človeka) či už na smetiskách, poľných cestách, v okolí obydlí, na poliach a v záhradách. V podhorí Tatier a v podtatranských kotlinách zaberajú veľkú časť územia lúky a pasienky. V minulosti sa tu striedali kosné lúky, pasienky, vlhké, slatinné a rašelinné lúky. Mnohé z týchto lúk sú v súčasnosti ovplyvnené intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, rekultiváciou a odvodnením. Melioračnými zásahmi boli značne zdecimované rozsiahle rašeliniská a močiare. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby sa negatívne prejavila na druhovom zložení vegetácie, zdecimované boli pôvodne pestré spoločenstvá. Zvyšky z nich sa zachovali v podhorí Západných Tatier a v katastroch obcí Važec, Východná, Pribylina, Liptovská Kokava, kde sa dodnes zachovalo niekoľko zrubových senníkov slúžiacich na uskladnenie sena, ktoré sa zvážalo do dedín až v zime. Z rastlinných druhov sa tu uplatňujú čertkus lúčny (Succisa pratensis), jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), kozobrada východná (Tragopogon orientalis), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), medúnok vlnatý (Holcus lanatus), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), nevädza lúčna (Centaurea jacea), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata), tomka voňavá (Anthoxanthum odoratum), traslica prostredná (Briza media), zvonček konáristý (Campanula patula).

Aj rašeliniská a slatiny prešli za posledné desaťročia výraznou zmenou. Rašeliniská, ako miesta, kde pri vysokej hladine podzemnej vody a pri nedostatku vzduchu vzniká nedostatočným rozkladom rastlín rašelina, boli napr. v okolí Spišskej Belej vyťažené iné, prevažne v podhorí Tatier odvodnené (meliorované). Takouto činnosťou sa síce získala poľnohospodárska pôda, no zaniklo veľké množstvo vlhkých lúk, slatín a mokradí. Pozostatky rašelinísk ostali v obmedzenom množstve zachované v podhorí celých Tatier. Najväčším rašeliniskom slatinného typu s vysokým obsahom báz sú Belianske lúky, kde sa nachádzajú mnohé chránené a ohrozené druhy. Prechodné rašeliniská sú prechodom medzi slatinami a vrchoviskami a v regióne Tatier ich nájdeme v počiatočných štádiách zazemnených plies, ale vyskytujú sa aj na úpätí Vysokých a Západných Tatier (Švihrová, Poš, Kút). V bezodtokových depresiách alebo zazemnením plies vznikli vrchoviská, ktoré predstavujú najvzácnejšiu a najzraniteľnejšiu formu rašelinísk, pretože vodu získavajú iba z atmosferických zrážok. Postupne do nich preniká kosodrevina, smrek, ktoré v ďalšom období zarastú celú plochu a rašelinisko zanikne.

Tieto územia sú vhodným biotopom pre zástupcov z čeľade orchideovitých a pre také druhy, akými sú prvosienka pomúčená (Primula farinosa), žltohlav obyčajný (Trollius altissimus), všivec žezlovitý (Pedicularis sceptrum-carolinum), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), kosatec sibírsky (Iris sibirica), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), blatnica močiarna (Scheuchzeria palustris).

V podraste lesov horského vegetačného stupňa (od 700 do 1200 m n. m. ) sa vyskytujú niektoré druhy tráv, ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), chlpaňa lesná (Luzula sylvatica) s rôznymi druhmi známych bylín, ako tôňovka dvojlistá (Majanthemum bifolium), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), či starček hájny (Senecio nemorensis). Na presvetlených miestach, rúbaniskách a lesných okrajoch stretávame výraznú fialovo kvitnúcu kyprinu úzkolistú (Chamaerion angustifolium) a na balvanitejšom a vlhkejšom podklade v polotieni až tieni nachádzame viacero zástupcov papradí.

Hojne zastúpené nízke kríčky, ako čučoriedka (Vaccinium myrtillus) alebo brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea) pristupujú do vyššieho horského stupňa (od 1200 do 1500 m n. m.). Na vlhkých, humóznych stanovištiach rastie endemická soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) i významný karpatský endemit margaréta okrúhlolistá (Leucanthemum waldsteinii). Skalnaté, najmä exponovanejšie miesta na vápencoch, sú v tomto stupni vhodným stanovišťom pre ostrevku vápnomilnú (Sesleria varia), prvosienku holú (Primula auricula), plesnivec alpínksy (Leontopodium alpinum), ktoré inak nachádzame vo vyšších vegetačných stupňoch.

V horskom a vyššom horskom vegetačnom stupni sú rozšírené veľmi vlhké až zamokrené nelesné stanovištia, ktorými sú spoločenstvá vrchoviskových rašelinísk. Tieto poskytujú biotop pre viaceré kriticky ohrozené rastlinné druhy, no okrem nich hostia aj mnohé ďalšie zriedkavé druhy: páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), kľukva močiarna (Oxycoccus palustris), brusnica barinná (Vaccinium uliginosum), zvaná aj šialenica, ostrica málokvetá (Carex pauciflora), šucha čierna (Empetrum nigrum).

Nad vyšším horským vegetačným stupňom sa od hornej hranice lesa rozprestiera subalpínsky vegetačný stupeň (1500 - 1800 m n. m.), pre ktorý sú charakteristické viac-menej súvislé porasty kosodreviny (Pinus mugo subsp. pumilio), do ktorej vstupujú najmä druhy ako horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), stračonôžka vysoká (Delphinium elatum), či papraď rakúska (Dryopteris austriaca). Na presvetlených plochách medzi kosodrevinou nachádzame rozsiahle porasty čučoriedky, inde zas porasty psice tuhej (Nardus stricta) alebo smlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa), v ktorých nájdeme horec bodkovaný (Gentiana punctata), chránený a ohrozený bieloprst belavý (Pseudorchis albida), či kriticky ohrozený druh trávnička alpínska (Armeria alpina). Na vápencoch neprehliadnete ružovkasto kvitnúcu ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon) a popri chodníkoch západokarpatský endemit so žltými kvetmi horčičník karpatský (Erysimum hungaricum).

Neodmysliteľnou súčasťou vegetačného stupňa subalpínskeho, ale aj nasledujúceho alpínskeho sú biotopy pramenísk, potokov a plies. Vysokohorské prameniská, brehy potôčikov, mokvavé sutiny a žulové skaly osídľuje tatranský subendemit, druh európskeho významu a ohrozený druh lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae). V biotope bahenných a vodných plôch alebo plies na výslnných miestach nájdeme druh národného významu a kriticky ohrozený druh ježohlav úzkolistý (Sparganium angustifolium).

Alpínsky vegetačný stupeň (od 1800 do 2300 m n. m.) poskytuje tatranskej kvetene niekoľko rozdielnych biotopov. Okrem spomínaných biotopov prameňov a potokov sú to najmä:

Biotop snehových úležísk je viazaný na plytké panvy, kde vietor v zimnom období naveje veľké množstvo snehu, ktorý uľahne, stvrdne a udržuje sa tu veľmi dlho, preto sú pôdy na týchto lokalitách veľmi prevlhčené a poskytujú stanovištia hlavne plazivým vŕbam. Na kyslom podklade rastie vŕba bylinná (Salix herbacea) a na vápencovom podloží nájdeme vŕbu sieťkovanú (Salix reticulata), či belavo kvitnúci hadovník živorodý (Bistorta vivipara).

Biotop skalných stien a puklín sa viaže na holé skaly, ktoré obsadzujú rastliny prispôsobené na život v týchto skromných vysokohorských podmienkach. Na vápencoch a dolomitoch rastú horec Clusiov (Gentiana clusii), prvosienka holá (Primula auricula), plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), astra alpínska huňatá (Aster alpinus subsp. subvillosus). Na kyslý žulový podklad sú viazané druhy sitina trojzárezová (Juncus trifidus), zvonček alpínsky (Campanula alpina) a ďalšie.

Biotop alpínskych pralúk je typický pre spevnené úsypové kužele, svahy guliakov a morén. Najpestrejšiu flóru majú v tomto biotope vápencové a dolomitové podklady, na ktorých nachádzame množstvo atraktívnych rastlinných druhov. Sú to viaceré druhy chránených a zraniteľných, fialovkasto kvitnúcich kozincov: kozinec alpínsky (Astragalus alpinus) a kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), chránené druhy ostropyskov: ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), ostropysk karpatský (Oxytropis carpatica), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), všivec Oederov (Pedicularis oederi) a na kyslých podkladoch napríklad žlto kvitnúci kamzičník chlpatý (Doronicum stiriacum).

Posledným výškovým vegetačným stupňom je subniválny (od 2300 m n. m. až po najvyšší vrchol 2655 m n. m.). Drsné klimatické podmienky so značne skráteným vegetačným obdobím a veľmi tenká vrstvička pôdy (zväčša už len na skalných teraskách a v skalných škárach) umožňujú rast a vývoj už len druhom málo náročným na množstvo tepla a hrúbku pôdnej pokrývky. K takým patria horec ľadový (Gentiana frigida), rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum), iskerník ľadovcový (Ranunculus flacialis) a nízka no výrazne ružovo kvitnúca silenka bezbyľová (Silene acaulis).

Geohistorický vývoj

Vznik Tatier sa datuje do obdobia asi pred 570 miliónmi rokov. Žulový masív, ktorý je v súčasnosti dnes odhalený a tvorí podstatnú časť horstva, pôvodne ležal hlboko v zemskej kôre, krytý mäkšími horninami. V priebehu druhohôr a treťohôr bolo územie striedavo zaliate morom, alebo vystupovalo ako ostrov. Formovanie povrchu začína v mladších treťohorách, kedy horotvorné sily vydvihli žulové jadro (predpokladá sa výška zdvihu okolo 3500 m) a činnosť vody ho postupne zbavovala mäkkých hornín. To zaraďuje Tatry medzi geologicky mladé horstvá. Hlavným činiteľom konečnej podoby Tatier bola činnosť ľadovcov počas viacnásobného zaľadnenia v dobe ľadovej v štvrtohorách. Po ústupe ľadovcov zhruba pred desaťtisíc rokmi boli vytvorené hlboké ľadovcové doliny, morény, plesá, skalné rázsochy s množstvom vrcholov, veží, ihiel popretkávaných tesnými sedlami.

Geologické pomery

Tatry sú jadrové pohorie. Geologická stavba Tatier je tvorená kryštalinickým jadrom, ktoré vytvára hlavnú časť hrebeňa a južné svahy. Toto územie predstavuje 2/3 celých Tatier. To je zložené prevažne z magmatických hornín - granitoidov a kryštalických bridlíc. Na kryštaliniku ležia druhohorné sedimenty tzv. obal budovaný hlavne z kremencov, vápencov, dolomitov a ílovitých bridlíc. Toto územie predstavuje 1/3 Tatier (Belianske Tatry a časť Západných Tatier – Osobitá, Sivý vrch, Červené vrchy). Kryštalinikum a jeho obal tvoria geologickú jednotku označovanú ako tatrikum.

Geomorfologické pomery

Tatry patria do provincie Karpát, subprovincie Západných Karpát a v rámci nich do Fatransko-tatranskej oblasti. V minimálnej miere svojimi okrajmi zasahuje aj do Podhôľno-magurskej oblasti. Tatranský národný park tvorí najvyššiu časť Karpát. Fatransko-tatranská oblasť je zastúpená na území Tatranského národného parku geomorfologickými celkami:

1. Tatry – predstavujú podcelky Západné Tatry (Osobitá, Sivý vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy) a Východné Tatry (Vysoké Tatry a Belianske Tatry)
2. Podtatranská kotlina – je tvorená z podcelkov Liptovská kotlina, Popradská kotlina a Tatranské podhorie.

V geomorfologickom celku Tatry dominujú Vysoké Tatry, ktorých kostru tvorí hrebeň so sústavou bočných hrebeňov a rázsoch. Hlavný hrebeň sa tiahne od Ľaliového sedla na západnej strane až po Kopské sedlo s celkovou dĺžkou 26,5 km. Nachádzajú sa tu najvyššie štíty Tatier – 25 vrchov s nadmorskou výškou nad 2500 m n. m. (Gerlachovský štít 2654 m n. m. a Lomnický štít 2629 m n. m.). Hlavný hrebeň Západných Tatier dosahuje dĺžku približne 37 km. Prevažná časť vrcholov (29) na ňom presahuje výšku 2000 m n. m.. Najvyšší končiar Západných Tatier je Bystrá (2248 m n. m.).

Tatry sú jedinečným fenoménom z hľadiska formovania svojho povrchu (najmä glaciálne, glacifluviálne a periglaciálne formy). Na tvorbe reliéfu sa najvýraznejšou mierou podieľali ľadovce, ktoré vymodelovali dlhé ľadovcové doliny so širokými kotlami, skalné hrebene, štíty a skalné steny. Z niekoľkých desiatok ľadovcov bol najväčší v Bielovodskej doline, mal dĺžku asi 14 km a hrúbku okolo 300m.

Eróznou a akumulačnou činnosťou ľadovcov boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami i plesá - celkovo vyše 100 plies. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso v nadmorskej výške 1946 m s rozlohou 20 ha a hĺbkou 53 m. Najvyššie položené jazero je Modré pleso (2192 m.n.m.)

Impozantné sú rozličné formy štítov, brál, sutiny, kamenné moria a osobitné formy pôd. Na vápence a dolomity obalovej časti národného parku sú viazané krasové javy ako sú priepasti, škrapy, kaňony a tiesňavy, jaskyne, vyvieračky a vodopády. Z početných jaskýň je najznámejšia Belianska jaskyňa (objavená v roku 1881 s dĺžkou 1752 m. Vysoká hodnota neživej prírody spočíva najmä v rozmanitosti veľmi atraktívnych tvarov povrchu a v ich sústredení na pomerne malom priestore.

Územie patrí k dvom úmoriam: baltskému s prítokmi Visly (Dunajec) a čiernomorskému s prítokmi Dunaja (Váh).

Klimaticky prevažuje chladná oblasť vysokohorského (Vysoké Tatry a Roháčska časť Západných Tatier) a horského typu (Západné a Belianske Tatry).

Geografické pomery

Tatranský národný park sa nachádza v severnej časti Slovenska v katastrálnych územiach 22 obcí, ktoré patria do okresov Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok (regióny Orava, Liptov, Spiš). Ohraničený je zemepisnými súradnicami 49°05’ - 49°20’ severnej zemepisnej šírky a 19°35’ -20°25’ východnej zemepisnej dĺžky.

Na severe je národný park ohraničený štátnou hranicou s Poľskom v dĺžke približne 60 km. Územie národného parku má pretiahnutý tvar od západu na východ. Najväčšiu šírku - približne 17 km dosahuje vo svojej východnej časti medzi hranicou s Poľskou republikou v Bielovodskej doline a hranicou správneho územia mesta Vysoké Tatry pri obci Mlynčeky. Južná hranica národného parku v Podtatranskej kotline má nepravidelný priebeh okrajom lesných komplexov alebo úpätím Tatier.

Najvýchodnejší bod národného parku a jeho ochranného pásma sa nachádza na okraji lesa neďaleko obce Lendak, najzápadnejší na okraji lesa pri ústí Suchej doliny na severovýchod od obce Liptovské Matiašovce. Najsevernejší bod sa nachádza na štátnej hranici severne od osady Podspády a v Tichej doline na Oraviciach a najjužnejší bod je na okraji lesa medzi obcami Gerlachov a Batizovce.

Hydrologické pomery

Územie národného parku je súčasťou strechy Európy a je charakteristické ako pramenná oblasť mnohých vodných tokov, ktoré prispievajú k vodnosti dvoch úmorí: baltského a čiernomorského. Časť Západných Tatier ležiaca na území Slovenska patrí do úmoria Čierneho mora, pričom hlavnou zbernou riekou je Váh, do ktorej ústia toky z južného svahu Západných Tatier, ich severné svahy odvodňuje Váh prostredníctvom prítokov Oravy. Z vysokotatranskej časti národného parku patrí do úmoria Čierneho mora povodie Bieleho Váhu a povodie Kôprového potoka. Prevažná časť Vysokých Tatier a Belianske Tatry patria do baltského úmoria. Väčšina ich tokov vytvára rieku Poprad, iba severnú stranu národného parku odvodňuje Bialka s Javorinkou priamo do Dunajca.

Pre oblasť Tatranského národného parku je charakteristický vysoký ročný úhrn atmosférických zrážok a nízky klimatický výpar, čo znamená, že odtok má k dispozícii veľké množstvo vody. Na územie národného parku (vrátane ochranného pásma) spadne za rok priemerne 1 150 mm zrážok, z tohto množstva odtečie riekami 70 % a 30 % sa vyparí. V najvyšších polohách Tatranského národného parku odteká z každého km² plochy priemerne 50-60 litrov vody za sekundu.

Medzi najtypickejšie útvary pozostatkov glaciálnej doby celkom iste patria naše jediné prirodzené jazerá - plesá. V Západných Tatrách je ich 20 a priamo vo Vysokých Tatrách 85. Vo vápencových Belianských Tatrách sa plesá nenachádzajú. V Západných Tatrách je polovica jazier v pásme kosodreviny, vo Vysokých Tatrách je väčšina jazier v pásme vysokohorských lúk a skál. Tatranské plesá sú ľadovcového pôvodu, ktoré vznikli vo vyhĺbených glaciálnych kotloch (kary), ktoré postupne zaliala vody z topiacich sa ľadovcov. Tri najväčšie jazerá v tatranskom národnom parku sú: Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, najväčšia hĺbka 53 m), Štrbské pleso (plocha 19,76 ha, najväčšia hĺbka 20 m) a Nižné Temnosmrečianske pleso (plocha 12 ha, najväčšia hĺbka 38 metrov). Väčšina tatranských plies nie je vhodná pre rybiu osádku, pričom plesá ani nikdy neboli prirodzene oživené rybami. V minulosti však prebehli rôzne pokusy o introdukciu najmä lososovitých druhov ako napr. v plesách Veľké Hincovo pleso (zrejme najvyššie položená vodná plocha na Slovensku, kde sa nachádzajú ryby), Popradské pleso, Štrbské pleso, alebo Jamské pleso.

Vodstvo Tatranského národného parku predstavuje prírodné bohatstvo Slovenska. Preto právom je väčšina vodných tokov vyhlásená ako Národné prírodné rezervácie (NPR), alebo sú súčasťou iných NPR - napríklad Tichý potok, Kôprový potok, Biela Voda, alebo Popradské pleso, Štrbské pleso a iné, kde platí 5-ty, teda najprísnejší stupeň ochrany prírody.

Krajina

Krajina Tatier - to nie sú iba tvary zeme, reliéfne formy, názvy. To je zjazvená tvár, čo si pamätá. Vrásky uplynulých storočí spôsobené prírodnými procesmi ako aj činnosťou človeka.

Pôvodná tvár krajiny Tatier daná prírodnými procesmi spätými s vývojom a výzdvihom Tatier, ich viacnásobným zaľadnením, riečnou a veternou činnosťou a nástupom vegetácie z čias dávno minulých, mení svoju tvár príchodom človeka. Človek si prispôsobuje primárne prostredie vytváraním novotvarov, čím  zanecháva stopy v krajine. Rozsah zásahov je úmerný technickej vyspelosti kultúry a doby, v ktorej činnosť prebieha. (foto č. 1 panoráma Tatier- zima SpB).

Región Tatranského národného parku bol v minulosti súčasťou Liptovskej, Oravskej a Spišskej župy. Špecifiká historického vývoja determinovali rozvoj urbanizácie, architektúry a evidentne sa premietli aj do utvárania a pretvárania krajiny. Osídlenie tejto oblasti síce nebolo kontinuálne, avšak siaha až do obdobia staršej doby kamennej v paleolite. (Lokalita Gánovce, cca 3 km juhovýchodne od Popradu.). Zásadný zvrat vo vývoji osídľovania tohto územia priniesla mladšia doba kamenná – neolit, kedy lovcov a zberateľov vystriedali roľníci. Najhustejšia koncentrácia horného Spiša v tejto dobe bola pozdĺž spojnice Stráne pod Tatrami - Matejovce - Poprad - Gánovce. Prudký vzrast osídlenia nastal v stredoveku od 12. storočia vo väzbe na kolonizačné procesy. Začali sa formovať už kompaktnejšie a väčšie sídelné štruktúry – mestečká a dediny. Vo väzbe na tzv. Veľkú cestu - Magna via – sa rozvíjala komunikačná sieť. Kolonizačný proces, najmä intenzívny prísun nemeckého etnika, mal výrazný dopad na vytváranie sídelného systému a štrukturovanie pôvodných chotárov. Najväčší o rozlohe cca 2000 ha patril obci Veľká. Intenzifikácia osídlenia a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy malo za dôsledok zvýšenú ťažbu dreva a aj vznik dopravného prepojenia medzi obcami v kotline až do dolín a po priechody na hlavných hrebeňoch Tatier. Tento historický proces vlastne determinoval aj utváranie katastrov obcí v podhorí až do 50-tych rokov 20. storočia. Historický typ katastra mal väčšinou pretiahnutý tvar sledujúci morfológiu územia v smere severozápad, juhovýchod vo výškovom gradiente od hrebeňa Vysokých Tatier až po dno Popradskej a Liptovskej kotliny. V Západných Tatrách je to orientácia prevažne SZZ – JVV. Zásadná územnosprávna zmena nastala v päťdesiatych rokoch, kedy po vzniku mesta Vysoké Tatry v roku 1957 došlo aj k prerozdeleniu historických katastrov a k vyňatiu časti územia Belianskych a Vysokých Tatier z katastrov obcí.

Typ sídelnej štruktúry v tomto regióne bol samozrejme determinovaný morfológiou územia. Vznikli 2 typy sídiel. Prvotne podhorské obce a následne kúpeľné osady ležiace v optimálnej bioklimatickej zóne vo výškovom gradiente od 850 m.n.m. – 1350 m n. m. Prvým stavebným činom mimo podhorskej obce na území Tatier bola stavba zrubovej (poľovníckej) chaty grófa Štefana Csákyho pod Slavkovským štítom v roku 1793. Následná vlna výstavby ďalších chát vytvorila jadro dnešného Starého Smokovca. Ich typické architektonické tvaroslovie (zrubové steny, šikmá šindľová strecha, malé okenné otvory) prebrala aj novšia výstavba. Pôvodne malé letovisko sa stalo kúpeľným centrom. V rokoch 1833 -1867, keď si Starý Smokovec prenajal Ján Juraj Rainer, sa miesto začalo ponášať na známe horské strediská Rakúska a Švajčiarska. Vila Flóra a Švajčiarsky dom dodnes dokumentujú túto významnú historickú etapu. Po Starom Smokovci vznikali ďalšie tatranské osady.

Rozvoj sídelnej štruktúry výrazne ovplyvnilo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Starému Smokovcu na prelome 19. a 20. storočia začala výrazne konkurovať Tatranská Lomnica. K jej konjunktúre prispela nová železničná trať Studený Potok – Tatranská Lomnica z roku 1895. O rok neskôr v r. 1896 bola postavená ozubnicová úzkokoľajná železnica zo Štrby na Štrbské Pleso. Tak bolo Štrbské Pleso prepojené s podhorím v predstihu pred ostatnými kúpeľnými osadami. V roku 1911 sa Tatranská Lomnica spojila železnicou aj so Starým Smokovcom.

Typologicky sa všetky kúpeľné osady vyznačovali rozvoľnenou heterogénnou zástavbou v kúpeľnom lese (lesoparku) orientovanom pozdĺž transverzálnej komunikácie. Charakter noblesného prostredia klimatoterapeutických kúpeľov zvýrazňovala nielen kvalitná architektúra kúpeľných domov, ale najmä krajinárska a parková úprava okolitých priestorov s drobnou architektúrou, fontánkami, výtvarnými dielami. Cieľom bolo vytvorenie príjemného prostredia pre skvalitnenie liečebného účinku s optimálnym prepojením na montánnu krajinu.

Vysoké Tatry patrili od začiatku svojej rekreačno-liečebnej histórie k medzinárodne najambicióznejším regiónom Slovenska. Prejavilo sa to aj v ich urbanistickom utváraní a v architektúre. Táto sa vyznačovala v prvej vývojovej etape alpskými motívmi (rybárske motívy, hrazdené konštrukcie) ako aj technologickými postupmi. Import z pozície investora, alebo stavebníka sprostredkúvali najmä spišskí Nemci (napr. dvaja karpatsko-nemeckí architekti Gedeon Majunke a Guido Hoepfner). Vysoké Tatry sa v tomto smere stali internacionálnym pojmom už na konci 19. storočia. (hrázdená architektúra foto.č. 2 - Grandhotel Starý Smokovec; foto č.3 - Vila Ilona)

Z hľadiska ďalšieho vývoja utvárania krajiny, krajinného obrazu bolo postavenie prvého sanatória Dr. Mikuláša Szontágha v Novom Smokovci v roku 1875 architektom M. Harmincom. V architektúre na prelome storočí až do roku 1920 sa k alpským motívom pridali prvky uhorskej secesie, historizmu a eklektiky. Veľkolepé investície ako aj komorné architektúry vždy vznikali v kompozícii a väzbe s okolitou prírodou. Po vzniku Československa prenikla do urbanizmu, tvorby krajiny a architektúry moderna. Vznikali veľké liečebné komplexy – Sanatórium vo Vyšných Hágoch, Morava v Tatranskej Lomnici, Palace v Novom Smokovci. Postavili sa v tomto štýle aj technické stavby – kabínková lanovka na Lomnický Štít, vysokohorské chaty. Je symptomatické, že všetky stavby boli dielom renomovaných, špičkových československých architektov – A. F. Libra, B. Fuchs, M. Harminc, D. Jurkovič, F. Weinmurm. Po 2. svetovej vojne sa vo Vysokých Tatrách objavil v krátkej epizóde socialistický realizmus (Národný výbor v Starom Smokovci). Výraznejšie sa prejavila moderna v 60-tych a 70-tych rokoch najmä v súvislosti s Majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970. (foto č. 4 Údolná stanica lanovky Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso)