Geohistorický vývoj

Vznik Tatier sa datuje do obdobia asi pred 570 miliónmi rokov. Žulový masív, ktorý je v súčasnosti dnes odhalený a tvorí podstatnú časť horstva, pôvodne ležal hlboko v zemskej kôre, krytý mäkšími horninami. V priebehu druhohôr a treťohôr bolo územie striedavo zaliate morom, alebo vystupovalo ako ostrov. Formovanie povrchu začína v mladších treťohorách, kedy horotvorné sily vydvihli žulové jadro (predpokladá sa výška zdvihu okolo 3500 m) a činnosť vody ho postupne zbavovala mäkkých hornín. To zaraďuje Tatry medzi geologicky mladé horstvá. Hlavným činiteľom konečnej podoby Tatier bola činnosť ľadovcov počas viacnásobného zaľadnenia v dobe ľadovej v štvrtohorách. Po ústupe ľadovcov zhruba pred desaťtisíc rokmi boli vytvorené hlboké ľadovcové doliny, morény, plesá, skalné rázsochy s množstvom vrcholov, veží, ihiel popretkávaných tesnými sedlami.

Geologické pomery

Tatry sú jadrové pohorie. Geologická stavba Tatier je tvorená kryštalinickým jadrom, ktoré vytvára hlavnú časť hrebeňa a južné svahy. Toto územie predstavuje 2/3 celých Tatier. To je zložené prevažne z magmatických hornín - granitoidov a kryštalických bridlíc. Na kryštaliniku ležia druhohorné sedimenty tzv. obal budovaný hlavne z kremencov, vápencov, dolomitov a ílovitých bridlíc. Toto územie predstavuje 1/3 Tatier (Belianske Tatry a časť Západných Tatier – Osobitá, Sivý vrch, Červené vrchy). Kryštalinikum a jeho obal tvoria geologickú jednotku označovanú ako tatrikum.

Geomorfologické pomery

Tatry patria do provincie Karpát, subprovincie Západných Karpát a v rámci nich do Fatransko-tatranskej oblasti. V minimálnej miere svojimi okrajmi zasahuje aj do Podhôľno-magurskej oblasti. Tatranský národný park tvorí najvyššiu časť Karpát. Fatransko-tatranská oblasť je zastúpená na území Tatranského národného parku geomorfologickými celkami:

1. Tatry – predstavujú podcelky Západné Tatry (Osobitá, Sivý vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy) a Východné Tatry (Vysoké Tatry a Belianske Tatry)
2. Podtatranská kotlina – je tvorená z podcelkov Liptovská kotlina, Popradská kotlina a Tatranské podhorie.

V geomorfologickom celku Tatry dominujú Vysoké Tatry, ktorých kostru tvorí hrebeň so sústavou bočných hrebeňov a rázsoch. Hlavný hrebeň sa tiahne od Ľaliového sedla na západnej strane až po Kopské sedlo s celkovou dĺžkou 26,5 km. Nachádzajú sa tu najvyššie štíty Tatier – 25 vrchov s nadmorskou výškou nad 2500 m n. m. (Gerlachovský štít 2654 m n. m. a Lomnický štít 2629 m n. m.). Hlavný hrebeň Západných Tatier dosahuje dĺžku približne 37 km. Prevažná časť vrcholov (29) na ňom presahuje výšku 2000 m n. m.. Najvyšší končiar Západných Tatier je Bystrá (2248 m n. m.).

Tatry sú jedinečným fenoménom z hľadiska formovania svojho povrchu (najmä glaciálne, glacifluviálne a periglaciálne formy). Na tvorbe reliéfu sa najvýraznejšou mierou podieľali ľadovce, ktoré vymodelovali dlhé ľadovcové doliny so širokými kotlami, skalné hrebene, štíty a skalné steny. Z niekoľkých desiatok ľadovcov bol najväčší v Bielovodskej doline, mal dĺžku asi 14 km a hrúbku okolo 300m.

Eróznou a akumulačnou činnosťou ľadovcov boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami i plesá - celkovo vyše 100 plies. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso v nadmorskej výške 1946 m s rozlohou 20 ha a hĺbkou 53 m. Najvyššie položené jazero je Modré pleso (2192 m.n.m.)

Impozantné sú rozličné formy štítov, brál, sutiny, kamenné moria a osobitné formy pôd. Na vápence a dolomity obalovej časti národného parku sú viazané krasové javy ako sú priepasti, škrapy, kaňony a tiesňavy, jaskyne, vyvieračky a vodopády. Z početných jaskýň je najznámejšia Belianska jaskyňa (objavená v roku 1881 s dĺžkou 1752 m. Vysoká hodnota neživej prírody spočíva najmä v rozmanitosti veľmi atraktívnych tvarov povrchu a v ich sústredení na pomerne malom priestore.

Územie patrí k dvom úmoriam: baltskému s prítokmi Visly (Dunajec) a čiernomorskému s prítokmi Dunaja (Váh).

Klimaticky prevažuje chladná oblasť vysokohorského (Vysoké Tatry a Roháčska časť Západných Tatier) a horského typu (Západné a Belianske Tatry).

Geografické pomery

Tatranský národný park sa nachádza v severnej časti Slovenska v katastrálnych územiach 22 obcí, ktoré patria do okresov Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok (regióny Orava, Liptov, Spiš). Ohraničený je zemepisnými súradnicami 49°05’ - 49°20’ severnej zemepisnej šírky a 19°35’ -20°25’ východnej zemepisnej dĺžky.

Na severe je národný park ohraničený štátnou hranicou s Poľskom v dĺžke približne 60 km. Územie národného parku má pretiahnutý tvar od západu na východ. Najväčšiu šírku - približne 17 km dosahuje vo svojej východnej časti medzi hranicou s Poľskou republikou v Bielovodskej doline a hranicou správneho územia mesta Vysoké Tatry pri obci Mlynčeky. Južná hranica národného parku v Podtatranskej kotline má nepravidelný priebeh okrajom lesných komplexov alebo úpätím Tatier.

Najvýchodnejší bod národného parku a jeho ochranného pásma sa nachádza na okraji lesa neďaleko obce Lendak, najzápadnejší na okraji lesa pri ústí Suchej doliny na severovýchod od obce Liptovské Matiašovce. Najsevernejší bod sa nachádza na štátnej hranici severne od osady Podspády a v Tichej doline na Oraviciach a najjužnejší bod je na okraji lesa medzi obcami Gerlachov a Batizovce.

Hydrologické pomery

Územie národného parku je súčasťou strechy Európy a je charakteristické ako pramenná oblasť mnohých vodných tokov, ktoré prispievajú k vodnosti dvoch úmorí: baltského a čiernomorského. Časť Západných Tatier ležiaca na území Slovenska patrí do úmoria Čierneho mora, pričom hlavnou zbernou riekou je Váh, do ktorej ústia toky z južného svahu Západných Tatier, ich severné svahy odvodňuje Váh prostredníctvom prítokov Oravy. Z vysokotatranskej časti národného parku patrí do úmoria Čierneho mora povodie Bieleho Váhu a povodie Kôprového potoka. Prevažná časť Vysokých Tatier a Belianske Tatry patria do baltského úmoria. Väčšina ich tokov vytvára rieku Poprad, iba severnú stranu národného parku odvodňuje Bialka s Javorinkou priamo do Dunajca.

Pre oblasť Tatranského národného parku je charakteristický vysoký ročný úhrn atmosférických zrážok a nízky klimatický výpar, čo znamená, že odtok má k dispozícii veľké množstvo vody. Na územie národného parku (vrátane ochranného pásma) spadne za rok priemerne 1 150 mm zrážok, z tohto množstva odtečie riekami 70 % a 30 % sa vyparí. V najvyšších polohách Tatranského národného parku odteká z každého km² plochy priemerne 50-60 litrov vody za sekundu.

Medzi najtypickejšie útvary pozostatkov glaciálnej doby celkom iste patria naše jediné prirodzené jazerá - plesá. V Západných Tatrách je ich 20 a priamo vo Vysokých Tatrách 85. Vo vápencových Belianských Tatrách sa plesá nenachádzajú. V Západných Tatrách je polovica jazier v pásme kosodreviny, vo Vysokých Tatrách je väčšina jazier v pásme vysokohorských lúk a skál. Tatranské plesá sú ľadovcového pôvodu, ktoré vznikli vo vyhĺbených glaciálnych kotloch (kary), ktoré postupne zaliala vody z topiacich sa ľadovcov. Tri najväčšie jazerá v tatranskom národnom parku sú: Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, najväčšia hĺbka 53 m), Štrbské pleso (plocha 19,76 ha, najväčšia hĺbka 20 m) a Nižné Temnosmrečianske pleso (plocha 12 ha, najväčšia hĺbka 38 metrov). Väčšina tatranských plies nie je vhodná pre rybiu osádku, pričom plesá ani nikdy neboli prirodzene oživené rybami. V minulosti však prebehli rôzne pokusy o introdukciu najmä lososovitých druhov ako napr. v plesách Veľké Hincovo pleso (zrejme najvyššie položená vodná plocha na Slovensku, kde sa nachádzajú ryby), Popradské pleso, Štrbské pleso, alebo Jamské pleso.

Vodstvo Tatranského národného parku predstavuje prírodné bohatstvo Slovenska. Preto právom je väčšina vodných tokov vyhlásená ako Národné prírodné rezervácie (NPR), alebo sú súčasťou iných NPR - napríklad Tichý potok, Kôprový potok, Biela Voda, alebo Popradské pleso, Štrbské pleso a iné, kde platí 5-ty, teda najprísnejší stupeň ochrany prírody.

Krajina

Krajina Tatier - to nie sú iba tvary zeme, reliéfne formy, názvy. To je zjazvená tvár, čo si pamätá. Vrásky uplynulých storočí spôsobené prírodnými procesmi ako aj činnosťou človeka.

Pôvodná tvár krajiny Tatier daná prírodnými procesmi spätými s vývojom a výzdvihom Tatier, ich viacnásobným zaľadnením, riečnou a veternou činnosťou a nástupom vegetácie z čias dávno minulých, mení svoju tvár príchodom človeka. Človek si prispôsobuje primárne prostredie vytváraním novotvarov, čím  zanecháva stopy v krajine. Rozsah zásahov je úmerný technickej vyspelosti kultúry a doby, v ktorej činnosť prebieha. (foto č. 1 panoráma Tatier- zima SpB).

Región Tatranského národného parku bol v minulosti súčasťou Liptovskej, Oravskej a Spišskej župy. Špecifiká historického vývoja determinovali rozvoj urbanizácie, architektúry a evidentne sa premietli aj do utvárania a pretvárania krajiny. Osídlenie tejto oblasti síce nebolo kontinuálne, avšak siaha až do obdobia staršej doby kamennej v paleolite. (Lokalita Gánovce, cca 3 km juhovýchodne od Popradu.). Zásadný zvrat vo vývoji osídľovania tohto územia priniesla mladšia doba kamenná – neolit, kedy lovcov a zberateľov vystriedali roľníci. Najhustejšia koncentrácia horného Spiša v tejto dobe bola pozdĺž spojnice Stráne pod Tatrami - Matejovce - Poprad - Gánovce. Prudký vzrast osídlenia nastal v stredoveku od 12. storočia vo väzbe na kolonizačné procesy. Začali sa formovať už kompaktnejšie a väčšie sídelné štruktúry – mestečká a dediny. Vo väzbe na tzv. Veľkú cestu - Magna via – sa rozvíjala komunikačná sieť. Kolonizačný proces, najmä intenzívny prísun nemeckého etnika, mal výrazný dopad na vytváranie sídelného systému a štrukturovanie pôvodných chotárov. Najväčší o rozlohe cca 2000 ha patril obci Veľká. Intenzifikácia osídlenia a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy malo za dôsledok zvýšenú ťažbu dreva a aj vznik dopravného prepojenia medzi obcami v kotline až do dolín a po priechody na hlavných hrebeňoch Tatier. Tento historický proces vlastne determinoval aj utváranie katastrov obcí v podhorí až do 50-tych rokov 20. storočia. Historický typ katastra mal väčšinou pretiahnutý tvar sledujúci morfológiu územia v smere severozápad, juhovýchod vo výškovom gradiente od hrebeňa Vysokých Tatier až po dno Popradskej a Liptovskej kotliny. V Západných Tatrách je to orientácia prevažne SZZ – JVV. Zásadná územnosprávna zmena nastala v päťdesiatych rokoch, kedy po vzniku mesta Vysoké Tatry v roku 1957 došlo aj k prerozdeleniu historických katastrov a k vyňatiu časti územia Belianskych a Vysokých Tatier z katastrov obcí.

Typ sídelnej štruktúry v tomto regióne bol samozrejme determinovaný morfológiou územia. Vznikli 2 typy sídiel. Prvotne podhorské obce a následne kúpeľné osady ležiace v optimálnej bioklimatickej zóne vo výškovom gradiente od 850 m.n.m. – 1350 m n. m. Prvým stavebným činom mimo podhorskej obce na území Tatier bola stavba zrubovej (poľovníckej) chaty grófa Štefana Csákyho pod Slavkovským štítom v roku 1793. Následná vlna výstavby ďalších chát vytvorila jadro dnešného Starého Smokovca. Ich typické architektonické tvaroslovie (zrubové steny, šikmá šindľová strecha, malé okenné otvory) prebrala aj novšia výstavba. Pôvodne malé letovisko sa stalo kúpeľným centrom. V rokoch 1833 -1867, keď si Starý Smokovec prenajal Ján Juraj Rainer, sa miesto začalo ponášať na známe horské strediská Rakúska a Švajčiarska. Vila Flóra a Švajčiarsky dom dodnes dokumentujú túto významnú historickú etapu. Po Starom Smokovci vznikali ďalšie tatranské osady.

Rozvoj sídelnej štruktúry výrazne ovplyvnilo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Starému Smokovcu na prelome 19. a 20. storočia začala výrazne konkurovať Tatranská Lomnica. K jej konjunktúre prispela nová železničná trať Studený Potok – Tatranská Lomnica z roku 1895. O rok neskôr v r. 1896 bola postavená ozubnicová úzkokoľajná železnica zo Štrby na Štrbské Pleso. Tak bolo Štrbské Pleso prepojené s podhorím v predstihu pred ostatnými kúpeľnými osadami. V roku 1911 sa Tatranská Lomnica spojila železnicou aj so Starým Smokovcom.

Typologicky sa všetky kúpeľné osady vyznačovali rozvoľnenou heterogénnou zástavbou v kúpeľnom lese (lesoparku) orientovanom pozdĺž transverzálnej komunikácie. Charakter noblesného prostredia klimatoterapeutických kúpeľov zvýrazňovala nielen kvalitná architektúra kúpeľných domov, ale najmä krajinárska a parková úprava okolitých priestorov s drobnou architektúrou, fontánkami, výtvarnými dielami. Cieľom bolo vytvorenie príjemného prostredia pre skvalitnenie liečebného účinku s optimálnym prepojením na montánnu krajinu.

Vysoké Tatry patrili od začiatku svojej rekreačno-liečebnej histórie k medzinárodne najambicióznejším regiónom Slovenska. Prejavilo sa to aj v ich urbanistickom utváraní a v architektúre. Táto sa vyznačovala v prvej vývojovej etape alpskými motívmi (rybárske motívy, hrazdené konštrukcie) ako aj technologickými postupmi. Import z pozície investora, alebo stavebníka sprostredkúvali najmä spišskí Nemci (napr. dvaja karpatsko-nemeckí architekti Gedeon Majunke a Guido Hoepfner). Vysoké Tatry sa v tomto smere stali internacionálnym pojmom už na konci 19. storočia. (hrázdená architektúra foto.č. 2 - Grandhotel Starý Smokovec; foto č.3 - Vila Ilona)

Z hľadiska ďalšieho vývoja utvárania krajiny, krajinného obrazu bolo postavenie prvého sanatória Dr. Mikuláša Szontágha v Novom Smokovci v roku 1875 architektom M. Harmincom. V architektúre na prelome storočí až do roku 1920 sa k alpským motívom pridali prvky uhorskej secesie, historizmu a eklektiky. Veľkolepé investície ako aj komorné architektúry vždy vznikali v kompozícii a väzbe s okolitou prírodou. Po vzniku Československa prenikla do urbanizmu, tvorby krajiny a architektúry moderna. Vznikali veľké liečebné komplexy – Sanatórium vo Vyšných Hágoch, Morava v Tatranskej Lomnici, Palace v Novom Smokovci. Postavili sa v tomto štýle aj technické stavby – kabínková lanovka na Lomnický Štít, vysokohorské chaty. Je symptomatické, že všetky stavby boli dielom renomovaných, špičkových československých architektov – A. F. Libra, B. Fuchs, M. Harminc, D. Jurkovič, F. Weinmurm. Po 2. svetovej vojne sa vo Vysokých Tatrách objavil v krátkej epizóde socialistický realizmus (Národný výbor v Starom Smokovci). Výraznejšie sa prejavila moderna v 60-tych a 70-tych rokoch najmä v súvislosti s Majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970. (foto č. 4 Údolná stanica lanovky Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso)