To čo sa vo považuje vo vyspelých západných krajinách s výskytom medveďa za bežnú prax,  je na Slovensku jeden veľký nekončiaci príbeh. Povinnosť zabezpečiť komunálny odpad pred prístupom medveďa hnedého vo vlastnom území TANAPu  nie je vôbec nová téma. Od r. 2015, kedy nadobudla platnosť vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, sa presne definuje povinnosť pre držiteľov odpadu zabezpečiť zmesový komunálny, biologicky rozložiteľný kuchynský a reštauračný odpad pred prístupom medveďa hnedého v územiach ustanovených v prílohe č. 19. Vďaka novej vyhláške MŽP SR k zákonu o odpadoch z novembra 2020, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2021, sa počet lokalít, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zabezpečiť kontajnerové stojiská pred vniknutím medveďa hnedého, viac ako zdvojnásobil, a to z pôvodných 151 na 360.

Ľahostajnosťou a ignorovaním legislatívy sme my ľudia za uplynulé roky vytvorili desiatky kontajnerových medveďov, ktorých osud je už vopred spečatený.

Jedným z mnohých ukážkových príkladov toho ako sa to nerobí je lokalita Hrdovo v Západných Tatrách pri ceste Slobody (nástup na TZCH pod  Bystrou dolinou). Všadeprítomný odpad v okolí nezabezpečených kontajnerov je problém na ktorý Správa TANAPu upozorňuje a rieši už roky.

Pri poslednej kontrole tejto lokality pracovníkom strážnej služby vo večerných hodinách bol pozorovaný medveď hodujúci na odpadkoch vyprodukovaných obyvateľmi miestnej chatovej osady. Medveď bol s pomocou dostupných pomôcok (klaksónu a spreja) plašený zhruba od 19:00 do 22:30 hod. Počas tejto doby sa na ceste zastavovali vozidlá, vystupovali zvedavci z vozidiel a fotili šelmu vo veľmi krátkej vzdialenosti na 5 až 7 metrov, čím znemožňovali pracovníkovi sústrediť sa na účinné plašenie. Okrem toho, že sa svojou nezodpovednosťou vystavovali nebezpečenstvu útoku od medveďa, utvrdzovali zviera v tom, že mu od ľudí nehrozí nebezpečenstvo.

Tak sa akosi stáva na Slovensku pravidlom, že namiesto preventívneho a v praxi dávno overeného riešenia sme náchylní riešiť problémy so živočíchmi tým najkrajneším spôsobom.

Po prvý krát boli pobytové znaky bobra vodného v Doline Kežmarskej Bielej vody zistené na jar v roku 2009. O rok neskôr aj na Zelenom plese. Zdržal sa tu vtedy len niekoľko dní. V nasledujúcich rokoch bobry svoje návštevy tejto doliny zopakovali častejšie. Stopy po ich prítomnosti zanechali pri Bielom aj Trojrohom plese. Na jeseň 2018 si začali chystať zásobu potravy, ktorú tvorili vetvy z vŕb, priamo pri brehu Zeleného plesa a na základe toho sa dalo predpokladať, že sa tu chystajú prezimovať. Počas posledných dvoch rokov sa teda vysokohorské pleso stalo zimným útočiskom pre bobriu rodinu. V súčasnosti možno vidieť stopy po ich aktivitách nielen na Zelenom, ale aj na Bielom a Čiernom plese. Všeobecne sú bobry aktívne hlavne v noci, no počas letných večerov je ich možnosť pri troche šťastia vidieť usilovne pracovať na brehu či vodnej hladine.

Na pasienkoch je možné pozorovať, že dobytok vynecháva pri pastve niektoré druhy rastlín. Na pastvinách v tomto období ostávajú nespasené listy jesienky obyčajnej, čo sme zdokumentovali pri nedávnom mapovaní lúčnych biotopov. V takomto stave rozoznáva jesienku iba málo ľudí. Známejšie sú kvety, ktoré sa objavujú na jeseň a svojimi ružovými až svetlo fialovými kvetmi zdobia jesennú prírodu. Dobytok ju však rozoznáva spoľahlivo a má jasne zakódované, že táto rastlina nie je jedlá a pri pastve ju dôsledne obchádza. Na pastvine, kde sa pásli kone, sme zaznamenali iba listy jesienky obyčajnej, pričom ostatná vegetácia bola spasená.

Jesienka obsahuje jeden z najprudších jedov – kolchicín. Bol používaný pri travičskej činnosti už od mýtických čias a predpokladá sa, že ho využívala aj Medea. Jedovatá je celá rastlina, pričom jesienkový jed je zákerný tým, že sa vstrebáva pomaly a otrava sa prejaví, až keď už môže byť neskoro.

Kone a dospelý dobytok sa na pastve jesienke vyhýbajú a odmietajú i seno s ňou, keďže ani sušením sa jej jedovatosť neznižuje. Kozy a ovce ju bez  toxických následkov spásajú, ale mlieko od takýchto zvierat môže mať toxický účinok.

Orliak morský (Haliaeetus albicilla) je najväčším hniezdiacim dravcom na Slovensku. Rozpätie krídel orliaka dosahuje 2,2 až 2,4 m a váhu až do 8 kg. Hniezdiská tohto druhu boli na Slovensku známe v povodí Dunaja už v minulom storčí, kde pravidelne hniezdil do r. 1964. Zaznamenané bolo aj neúspešné hniezdenie páru na brehu Oravskej priehrady v r. 1960 a 1961. Neskôr kvôli priamemu prenasledovaniu človekom z nášho územia na dlhé obdobie ako hniezdič vymizol. Opätovné hniezdenie dvoch párov orliakov bolo zistené až v roku 1997 pri Dunaji (Chavko). Od tohto obdobia počet hniezdnych párov pomaly narastá, najmä na juhozápadnom a východnom Slovensku. Na severe krajiny zahniezdil jeden pár pri Oravskej priehrade v roku 2010 (Suchánek, Karaska in lit.) v Turčianskej kotline 1 pár o 10 rokov neskôr (Dobrota in verb).

Z  oblasti Liptova historicky nebolo dosiaľ jeho hniezdenie známe, hoci pozorovania z oblasti Liptovskej Mary posledné roky pribúdali. Konečne po mnohých dňoch a stovkách hodín strávených v teréne sa v marci tohto roku podarilo zamerať dva dospelé orliaky zalietajúce do porastu aj s materiálom na hniezdo (Vrlík). Samotné hniezdo sa podarilo dohľadať na mohutnom ihličnane a odvtedy pracovníci Správy TANAPu lokalitu systematicky strážia, až do dnešných dní. Orliaky morské majú najčastejšie dve mláďatá, avšak na našom hniezde bolo počas krúžkovania len jedno mláďatko, ktoré sa vyliahlo koncom apríla. To, že tento pár má len jedného potomka pripisujeme pomerne mladému veku samice, ktorý sa dá rozpoznať podľa sfarbenia chvostových pier a tiež tomu, že ide o prvé hniezdenie tohto páru.

Orliaky sa živia v letnom období hlavne rybami, v menšej miere menšími cicavcami. V zime nepohrdnú ani uhynutými živočíchmi či poranenými rybami z hladiny vodných nádrží čím bezpochybne plnia sanitárnu funkciu v prírode. Pomerne často odoberajú ryby veľkým čajkám aj iným vodným vtákom, ide o tzv. kleptoparazitizmus. Orliaky sú v súčasnosti ohrozené najmä vykladaním otrávených návnad v poľnohospodárskej krajine. Ide taktiež o veľmi citlivý druh na vyrušovanie počas hniezdenia. Intenzívna lesohospodárska činnosť a zvýšená koncentrácia ľudí súvisiaca s športovo-rekreačnými aktivitami a rozsiahlymi výrubmi súvisiacimi s výstavbou rekreačných objektov v blízkom okolí, by mohla spôsobiť zánik mnohých hniezdisk.

Počas pobytu pri našom liptovskom „mori“ by bolo na škodu nezodvihnúť zrak od zeme na oblohu a možno budete mať šťastie vidieť tohto úžasného dravca veľkosti malého vetroňa a potešiť sa jeho majestátnym letom.

Počas dvoch dní sa naši kolegovia z odboru strážnej služby Ján Hoľma a Peter Vrlík snažili o záchranu mláďat ďatľa veľkého v Skorušinských vrchoch na Orave. Strom s obsadenou hniezdnou dutinou s mláďatami spílili lesní robotníci a traktorom ho priviezli na sklad dreva. Mláďatá akoby zázrakom prežili a neutíchajúcim hlasom sa dožadovali starostlivosti od svojich rodičov. Vypílený klát s hniezdnou dutinou bol vrátený na pôvodné hniezdisko, no dospelé ďatle sa na lokalitu už nevrátili. Jedno z mláďat v dutine uhynulo. Dve mláďatá, ktoré prežili, boli z hniezda vybraté a nakŕmené. Mláďatá boli doložené do inej obsadenej dutiny ďatľov veľkých, kde sa už o ne starajú adoptívni rodičia.

Krátky videodokument zo záchrany mladých ďatľov si môžete pozrieť tu: https://youtu.be/HmJ4uWk4hG8

Autori fotografií: Ján Hoľma, Peter Vrlík, Monika Hoľmová.

V podhorí už bežné druhy prvosienok (prvosienka vyššia a prvosienka jarná) dokvitajú, no vo vyšších nadmorských výškach, kde jar prichádza neskôr, sa začínajú prvosienky objavovať až teraz. Na vápencovom podloží kvitne prvosienka holá, ktorá je žlto kvitnúcou prvosienkou, ktorú nájdeme aj vo vysokohorskom prostredí. Má  kožovité, hladké, dužinaté listy, podľa ktorých dostala aj druhové pomenovanie.

Ostatné druhy prvosienok nemajú žltú, ale ružovú až fialovú farbu. Na severných, chladných a veterných stráňach a snehových výležiskách, hlavne v subalpínskom a alpínskom stupni rastie prvosienka najmenšia. Jej fialové kvietky sú pritisnuté tesne pri zemi. Kvitne jednotlivo, v trsoch alebo vytvára až vankúšovité porasty. Jej nízky vzrast a kožovité listy súvisia s jej adaptáciou na nepriaznivé vysokohorské podmienky.

Najvzácnejšou zo všetkých druhov prvosienok je prvosienka dlhokvetá. Patrí medzi ružovofialovo až fialovo kvitnúce druhy a ako už názov našepkáva, jej kvety sú typické výrazne dlhou korunnou rúrkou. Na Slovensku rastie iba v Belianskych Tatrách, a aj tu nie je bežným druhom a vyskytuje sa iba na niekoľkých lokalitách.

Napriek súčasnému chladnému počasiu sa v prírode v tomto období každoročne opakuje rovnaký scenár zrodenia sa nového života. V hniezdach vyrobených z konárikov, trávy, machu i blata, ale aj v “príbytkoch” v dutinách stromov, už vykúkajú mláďatá rôznych druhov vtáctva. Poniektoré z týchto malých nedočkavcov už aj vyskakujú z hniezd a tak sa nám na pracovisku začína obdobie intenzívnej vtáčej pohotovosti. Zvyčajne sa jedná o nálezy vtáčích mláďat  mimo hniezd a preto ak nie je vtáča viditeľne poranené, stačí ho len vrátiť na miesto nálezu, prípadne vyložiť na vyvýšene miesto či strom, kde si ho rodičia nájdu a dokrmujú. Ďalšie, už náročnejšie, prípady sú výjazdy k poraneným jedincom. Nálezy sú hlásené predovšetkým z mestských parkov či intravilánov obcí, kde sa pohybuje množstvo ľudí. 

Pomoc pre hendikepované vtáčence v odľahlých lesných porastoch lesa je zriedkavá. Posledným takýmto prípadom bolo mláďa ďatľa veľkého z dutiny stromu, ktorý bol v rámci ťažby dreva spílený. Práve z dôvodu predchádzania zničenia hniezd a vývojových štádií chránených druhov vtákov, Správa TANAPu  podmieňuje žiadosti o spracovanie náhodných ťažieb v národnom parku a v chránenom vtáčom území posunutím lesohospodárskych prác na mimohniezdne obdobie tak, aby mohli všetky druhy vtáctva žijúce v národnom parku dať život svojmu potomstvu a venovať sa nerušenej výchove svojich mláďat. 

Pre druhy a biotopy európskeho významu je na Slovensku založená sieť monitorovacích lokalít, na ktorých sa v pravidelných časových obdobiach vykonáva monitoring, aby bolo možné zhodnotiť aktuálny stav a trendy vývoja druhu alebo biotopu na lokalite.

Takáto monitorovacia plocha je založená aj pre druh európskeho významu poniklec otvorený (Pulsatila patens) na Prímovských skalách, ktoré sú aj z tohto dôvodu vyhlásené za chránené územie. Monitorovacia plocha má veľkosť 4 x 4 metre, ktorá je ešte následne rozdelená na 16 štvorcov s plochou 1 x 1 meter. V každom zo štvorcov sa počíta počet jedincov, ktoré v danom roku zakvitli a taktiež počet tých, ktoré vytvorili iba listy bez kvetu (sterilné jedince). V tomto roku sme celkovo na monitorovacej ploche zaevidovali 522 kvetov tohto vzácneho druhu, pričom v najbohatšom štvorci 1 x 1 meter bolo narátaných až 124 kvetov.