Poloha a geomorfologické členienie Tatier

 

Tatry sa nachádzajú na severe Slovenska. Tatry sú ohraničené zemepisnými súradnicami 49o05' až 49o 20' severnej zemepisnej šírky a 19o 35' až 20o 25' východnej zemepisnej dĺžky.

V zmysle geomorfologického členenia celok Tatry môžeme zaradiť do podsústavy Karpát, provincia Západné Karpaty,  subprovincia Vnútorné Západne Karpaty a v rámci nich do Fatransko-tatranskej oblasti. Tatry majú pretiahnutý tvar v smere východ - západ medzi Suchou dolinou až po Tatranskú Kotlinu. Ohraničenie Tatier je veľmi výrazné. Južná hranica sa nachádza v Podtatranskej kotline. Severná hranica v Podtatranskej brázde.

Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Východné Tatry a Západné Tatry. Východné a Západné Tatry oddeľuje Ľaliové sedlo.

Západné Tatry sa delia na časti: Osobitá, Sivý Vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy. Najvyšším vrchom Západných Tatier je Bystrá (2248 m), V západných Tatrách je 29 vrcholov s nadmorskou výškou nad 2000 m. Viac ako 2100 m majú vrchy: Bystrá (2248 m), Jakubiná (2194 m), Baranec (2185 m), Baníkov (2178 m), Klin (2173 m), Blyšť (2169 m), Pachoľa (2167 m), Nižná Bystrá (2169 m), Hrubá kopa (2166 m), Hrubý vrch (2137 m), Tri kopy (2136 m), Veľká Kamenistá (2127 m), Plačlivé (2125 m), Malolučniak (2104 m).

Východné Tatry sa delia na dve časti: Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Oddeľuje ich Kopské sedlo. Vo Vysokých Tatrách je 25 vrcholov s výškou nad 2500 m. n. m. Sú to: Gerlachovský štít (2654,4 m), Gerlachovská veža (2642 m), Lomnický štít (2633,9 m), Ľadový štít (2627,3 m) Pyšný štít (2623 m), Zadný Gerlachovský štít (2616 m), Malý Ľadový štít (2602 m), Lavínový štít (2606 m), Kotlový štít (2601 m), Lavínová veža (2600 m), Malý Pyšný štít (2595 m), Veľká Litvorová veža (2556 m), Strapatá veža (2565 m), Vysoká (2547,2 m), Kežmarský štít (2556 m), Supia veža (2540 m), Končistá (2537,5 m), Malá Litvorová veža (2533 m), Baranie rohy (2537,5 m), Dračí štít (2523 m), Veľká Vidlová veža (2522 m), Ťažký štít (2500 m), Veterný štít (2515 m), Malý Kežmarský štít (2513 m) a Zadný Ľadový štít (2507 m).

V Belianských Tatrách najvyšší vrchol dosahuje Havran (2151,5 m) potom nasleduje Ždiarska vidla (2141,6 m).

Chránené stromy rastúce v kompetenčnom území Správy TANAP-u, rok 2012

 

Kraj Okres Kataster Číslo v št. zozn. Druh dreviny Poč. Biometrické údaje    

 

    
obvod kmeňa výška šírka koruny vek
Prešov  Poprad  Spišské Bystré 502 Lipa malolistá 1 538  15  15  112
 Prešov   Poprad Štrba  455  Lipa malolistá  2

 287

394

21

18

12

16

112

112

Prešov  Poprad  Batizovce 479   Lipa malolistá 4

405

441

516

356

25

25

26

24

12

12

12

12

212

212

212

212

Žilina Liptovský Mikuláš  Liptovské Matiašovce  46 Lipa malolistá   1  610  23  22 212
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovské Matiašovce  110  Lipa veľkolistá  1  425  18  20 132
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovské Matiašovce  111  Lipa veľkolistá  1  404  21  20 162
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovské Matiašovce  124  Lipa veľkolistá  2

 332

 473

17

20

 14

 16

112

112

Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovské Matiašovce  457  Topoľ čierny  1  532  25  28 132
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovské Matiašovce  108  Borovica limba  1  239  18  8 102
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovská Anna  106  Lipa veľkolistá  1  445  24  19  132
Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovský Mikuláš  107  Topoľ čierny  1  562  22  25  112
Žilina Liptovský Mikuláš   Prosiek  112  Lipa veľkolistá  1  535  27 14  132
Žilina Liptovský Mikuláš   Prosiek  122 Lipa veľkolistá   1 450 23 18  122
Žilina Liptovský Mikuláš   Prosiek  125  Dub letný  1  546  25  21  132
Žilina Liptovský Mikuláš  Smrečany 112 Lipa veľkolistá  1  472  26 16  102
Žilina Liptovský Mikuláš   Trstené  141  Lipa malolistá  2

 348

396

 23

22

 16

14

 112

112

Žilina Liptovský Mikuláš   Liptovský Mikuláš 107 Topoľ čierny  1  562  22  25  112
Žilina Liptovský Mikuláš  Liptovský Trnovec 142  Lipa malolistá  2

 360

351

 23

21

 18

16

 112

112

Žilina Ružomberok Bešeňová 113  Brest Horský  1  500  24  24  132
Žilina Ružomberok  Stankovany 117  Lipa veľkolistá  1  425  24  12  112
Žilina Ružomberok  Stankovany 118 Lipa veľkolistá 1 450 26 22 122
Žilina Ružomberok Liptovská Teplá  121 Lipa veľkolistá 1 602 21 12  222
Žilina Ružomberok  Ľubochňa  138 Lipa veľkolistá 1 510 25 22  172
Žilina Ružomberok  Ľubochňa  139 Lipa veľkolistá 110 84-747 25 10 112
Žilina Ružomberok Hrboltová 143 Lipa veľkolistá 1 332 25 16  112
Žilina Ružomberok Lisková  548 Lipa veľkolistá 1 382 26 18  132

 

 

Stromy, ktoré sa nedostali do vyhlášky KÚŽP v Žiline č. 5./1996, a pripravujú sa na vylásenie. Ich názvy už prešli štandartizáciou názvoslovnej komisie ÚGKK SR. Sú to nasledovné stromy a skupiny stromov.

 

Kraj Okres Kataster Druh dreviny Poč. Biometrické údaje
          obvod kmeňa výška šírka koruny vek
Žilina Liptovský Mikuláš Hybe Lipa veľkolistá 1 441 26 14 122
Žilina Liptovský Mikuláš Hybe Lipa veľkolistá 1 396 24 14 122
Žilina Liptovský Mikuláš Hybe Lipa veľkolistá 3

476

391

546

25

22

26

16

12

16

112

112

132

Žilina Liptovský Mikuláš Liptovský Hrádok Lipa malolistá 110 156-485 23 14 212
Žilina Ružomberok Ružomberok

Lipa malolistá

Pagaštan konský

10

1

172-311

241

20

20

14

14

120

120

Žilina Ružomberok Bešeňová Lipa veľkolistá 2

348

431

18

20

12

12

112

112

Žilina Ružomberok Liptovský Michal Lipa malolistá 4

447

240

327

338

24

21

23

22

12

8

12

12

122

112

112

112

 

 

 

Flóra Tatier

 

Podľa fytogeografického členenia zaraďujeme prevažnú časť rastlinstva Tatier do oblasti západokarpatskej flóry. Iba malá časť v severozápadnej časti územia patrí do obvodu flóry západobeskydskej (okres Západné Beskydy) a v severovýchodnej časti do obvodu flóry východobeskydskej (okres Spišské vrchy). Rastlinstvo Tatier patrí do obvodu flóry vysokých centrálnych Karpát a v rámci nich do dvoch fytogeografických okresov: Tatry a Sivý vrch. Podhorie Tatier patrí do obvodu flóry vnútrokarpatských kotlín (okres Podtatranské kotliny, podokresy Liptovská a Spišská kotlina).

Veľkosť územia, veľké výškové rozmedzie, striedanie sa rôznych geologických podloží, špecifické klimatické podmienky a mikroklimatické podmienky v hlbokých dolinách, pôdne pomery a v neposlednom rade aj historické činitele ovplyvnili vývoj rastlinstva v Tatrách a ponúkajú v tomto území možnosť na existenciu a prežívanie širokej škále druhov. Od zástupcov podhorských a teplomilných, cez druhy vlhkomilné, lesné, horské až po druhy alpínske. Z územia Tatier je popísaných takmer 1650 druhov a variet siníc a rias, 1200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1400 druhov cievnatých rastlín. Viacero rastlín má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne aj v celých Západných Karpatoch (tatranské, západokarpatské alebo karpatské endemity): ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata), očianka tatranská (Euphrasia tatrae), zvonček tatranský (Campanula tatrae), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), kostrava tatranská (Festuca tatrae), voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra subsp. tatrica), lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae), mak tatranský (Papaver tatricum), pakrálik alpínsky tatranský (Leucanthemum alpina subsp. tatrae).

Zachovalo sa tu množstvo glaciálnych reliktov, pričom niektoré z nich sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu. Z glaciálnych reliktov, teda pozostatkov rastlinstva z ľadových dôb sa na území Tatier vyskytujú: medvedík alpínsky (Arctous alpina), ostrica čiernohnedá (Carex atrofucsa), sitina gaštanová (Juncus castaneus), sitina trojplevová (Juncus triglumis), ostrička myšia (Elyna myosuroides), dryádka osemlupineková (Dryas ostopetala), lomikameň zohnutolistý (Saxifraga retusa) či iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis).

Medzi ďalšie veľmi vzácne druhy rastlín, ktoré sa v Tatrách vyskytujú na jednej alebo iba niekoľkých lokalitách, patrí trávnička alpínska (Armeria alpina), ostrica černastá (Carex parviflora), skalokráska pyrenejská (Petrocallis pyrenaica) a poniklec jarný (Pulsatilla vernalis).

 

Lišajníky 

Tieto jedinečné organizmy predstavujú spolunažívanie hubových vlákien s niektorými riasami alebo sinicami. Huba prijíma vodnú paru čím urýchľuje fotosyntézu v riase a poskytuje ochranu pred slnečným úpalom. Lišajníky rastú veľmi pomaly a dožívajú sa vysokého veku. Úspešne zaujímajú stanovištia, na ktorých vládnu príliš nepriaznivé klimatické a pôdne podmienky pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach môžu lišajníky vystupovať aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie. V týchto extrémnych podmienkach sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy. Vzhľadom na skutočnosť, že lišajníky neznášajú znečistené životné prostredie, sú prirodzenými bioindikátormi jeho čistoty. Význam lišajníkov je aj z hľadiska tvorby pôdy, keďže vylučujú rôzne organické kyseliny a tým narúšajú skalné podložie. Vyskytujú sa na zemi, skalách, múroch, plotoch, strechách na kôre stromov i na hnilom dreve. K podkladu sú prirastené prichytnými vláknami. Výnimočne sa rozmnožujú pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar: 

kôrovitá – nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia 

lupeňovitá – o podklad je prichytená na viacerých miestach 

kríčkovitá – o podklad ej prichytená na jednom mieste 

slizovitá – má neurčitý tvar rôsolovitej konzistencie

V prevažne smrekových tatranských lesoch rastú lišajníky predovšetkým ako epifyty na kmeňoch a konároch smrekov, prípadne jedlí, smrekovcov aj limby.

Najnápadnejšie sú druhy rodov alektória (Alectoria), fúzatec (Bryoria), bradatec (Usnea) a konárik (Evernia). Ich bohato kríčkovito rozkonárené stielky visia na tenkých konárikoch a kmeňoch stromov, najmä v blízkosti hornej hranice lesa alebo v horských dolinách s častými hmlami podmieňujúcimi ich optimálny rozvoj. Tieto druhy však patria k najväčším ohrozeným, prípadne vymierajúcim taxónom. 

Na kmeňoch stromov je najhojnejšia diskovka bublinatá (Hypogymnia physodes) charakteristická bublinovito zvrásnenou sivou stielkou, na okraji laločnatou.

Vlhkejšie bázy kmeňov často obsadzuje dutohlávka prstnatá (Cladonia digitata) so sivo až olivovozelenými stielkovými šupinami. Medzi nimi vyrastajú pohárikovité útvary – podéciá, ktoré sa na okraji prstovito delia a na ich konci sa tvoria červené plodničky.

Na zvislých neprístupných stenách patria v Tatrách k charakteristickým javom žiarivožlé plochy mnohospórovky (Acarospora oxytona). Typické žltozelené sfarbenie žulových skál spôsobujú stielky druhov rodu zemepisník (Rhizocarpon).

Bohatá je aj lišajníková vegetácia na periodicky zaplavovaných skalách a balvanoch v horských potokoch a plesách. Dominuje tu lupeňovitá kožnatka (Dermatocarpon luridum).

 

Machorasty

Machorasty rastú na rozličnom podklade v rôznych podmienkach. Možno sa s nimi stretnúť na všetkých druhoch hornín, na hnijúcom dreve, na pôde, skalách, v potokoch a prameniskách, na rašeliniskách, na lesnom humuse aj na kmeňoch drevín. Machorasty na základe stavby výtrusníc delíme na dve vetvy: pečeňovky a machy.

Význam machorastov je pre prírodu a nepriamo i človeka väčší, než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiadúcim zosuvom pôdy, čím vytvárajú vhodnejšie podmienky pre rast aj iných druhov rastlín. Sú domovom bezstavovcov a  tiež dôležitou zložkou ich potravy.

Vodu získavajú prevažne z atmosféry, len veľmi málo z podložia. Dokážu prijať množstvo vody, ktoré sa rovná až 2,5-násobku ich hmotnosti. Pretože často rastú vo veľkých množstvách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia. Tvoria tak prirodzené vodné nádrže, čím chránia pôdu pred vysychaním a udržujú ju vlhkú. V rašeliniskách zadržiavajú machy dažďovú vodu, ktorou sú napájané vodné toky. Týka sa to predovšetkým rašelinníkov (Sphagnales). Rastliny na báze odumierajú a na vrchole stále dorastajú. Počas stáročí utvoria hrubé vrstvy.

Vplyvom nízkych teplôt vo vysokých horských polohách vznikajú zakrpatené husté bochníkovité machy čiernej, červenej až fialovej farby. Svetelné nároky machorastov sú vo všeobecnosti nižšie ako u cievnatých rastlín.

Pre Tatry je charakteristická predovšetkým skupina arkticko-alpínskych druhov, napríklad z pečeňoviek Anthelia juratzkana, Lophozia opacifolia, Scapania degenii a z machov Brachythecium glaciale, Conostomum tetragonum, Dicranum groenlandicum, Grimmia holleri, Hygrohypnum polare.

 

Cievnaté rastliny

Veľké rozdiely v nadmorskej výške, značná členitosť povrchu, pestré geologické podložie, ale aj odlišné vlhkostné a pôdne podmienky v Tatrách umožňujú život veľmi pestrej kvetene. S pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne ubúda teplo, následkom čoho sa tu vytvorilo niekoľko výškových vegetačných stupňov postupne od podhoria až po vrcholy tatranských štítov. Každý z týchto stupňov predstavuje pre flóru a aj ostatné živé organizmy viacero svojráznych odlišných biotopov.

Na území Tatier siaha podhorský (submontánny) výškový vegetačný stupeň približne do 700 - 800 m n. m a počas historického vývoja územia bol pod najsilnejším antropickým vplyvom. Je tvorený zväčša poľnohospodárskymi pozemkami. V tomto stupni sú samozrejme najväčšmi rozšírené synantropné druhy (druhy, ktoré sa sem dostali pričinením človeka) či už na smetiskách, poľných cestách, v okolí obydlí, na poliach a v záhradách. V podhorí Tatier a v podtatranských kotlinách zaberajú veľkú časť územia lúky a pasienky. V minulosti sa tu striedali kosné lúky, pasienky, vlhké, slatinné a rašelinné lúky. Mnohé z týchto lúk sú v súčasnosti ovplyvnené intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby, rekultiváciou a odvodnením. Melioračnými zásahmi boli značne zdecimované rozsiahle rašeliniská a močiare. Intenzifikácia poľnohospodárskej výroby sa negatívne prejavila na druhovom zložení vegetácie, zdecimované boli pôvodne pestré spoločenstvá. Zvyšky z nich sa zachovali v podhorí Západných Tatier a v katastroch obcí Važec, Východná, Pribylina, Liptovská Kokava, kde sa dodnes zachovalo niekoľko zrubových senníkov slúžiacich na uskladnenie sena, ktoré sa zvážalo do dedín až v zime. Z rastlinných druhov sa tu uplatňujú čertkus lúčny (Succisa pratensis), jesienka obyčajná (Colchicum autumnale), kozobrada východná (Tragopogon orientalis), margaréta biela (Leucanthemum vulgare), medúnok vlnatý (Holcus lanatus), rebríček obyčajný (Achillea millefolium), nevädza lúčna (Centaurea jacea), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), reznačka laločnatá (Dactylis glomerata), tomka voňavá (Anthoxanthum odoratum), traslica prostredná (Briza media), zvonček konáristý (Campanula patula).

Aj rašeliniská a slatiny prešli za posledné desaťročia výraznou zmenou. Rašeliniská, ako miesta, kde pri vysokej hladine podzemnej vody a pri nedostatku vzduchu vzniká nedostatočným rozkladom rastlín rašelina, boli napr. v okolí Spišskej Belej vyťažené iné, prevažne v podhorí Tatier odvodnené (meliorované). Takouto činnosťou sa síce získala poľnohospodárska pôda, no zaniklo veľké množstvo vlhkých lúk, slatín a mokradí. Pozostatky rašelinísk ostali v obmedzenom množstve zachované v podhorí celých Tatier. Najväčším rašeliniskom slatinného typu s vysokým obsahom báz sú Belianske lúky, kde sa nachádzajú mnohé chránené a ohrozené druhy. Prechodné rašeliniská sú prechodom medzi slatinami a vrchoviskami a v regióne Tatier ich nájdeme v počiatočných štádiách zazemnených plies, ale vyskytujú sa aj na úpätí Vysokých a Západných Tatier (Švihrová, Poš, Kút). V bezodtokových depresiách alebo zazemnením plies vznikli vrchoviská, ktoré predstavujú najvzácnejšiu a najzraniteľnejšiu formu rašelinísk, pretože vodu získavajú iba z atmosferických zrážok. Postupne do nich preniká kosodrevina, smrek, ktoré v ďalšom období zarastú celú plochu a rašelinisko zanikne.

Tieto územia sú vhodným biotopom pre zástupcov z čeľade orchideovitých a pre také druhy, akými sú prvosienka pomúčená (Primula farinosa), žltohlav obyčajný (Trollius altissimus), všivec žezlovitý (Pedicularis sceptrum-carolinum), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), kosatec sibírsky (Iris sibirica), vachta trojlistá (Menyanthes trifoliata), blatnica močiarna (Scheuchzeria palustris).

V podraste lesov horského vegetačného stupňa (od 700 do 1200 m n. m. ) sa vyskytujú niektoré druhy tráv, ako smlz chĺpkatý (Calamagrostis villosa), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), chlpaňa lesná (Luzula sylvatica) s rôznymi druhmi známych bylín, ako tôňovka dvojlistá (Majanthemum bifolium), kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), či starček hájny (Senecio nemorensis). Na presvetlených miestach, rúbaniskách a lesných okrajoch stretávame výraznú fialovo kvitnúcu kyprinu úzkolistú (Chamaerion angustifolium) a na balvanitejšom a vlhkejšom podklade v polotieni až tieni nachádzame viacero zástupcov papradí.

Hojne zastúpené nízke kríčky, ako čučoriedka (Vaccinium myrtillus) alebo brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea) pristupujú do vyššieho horského stupňa (od 1200 do 1500 m n. m.). Na vlhkých, humóznych stanovištiach rastie endemická soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) i významný karpatský endemit margaréta okrúhlolistá (Leucanthemum waldsteinii). Skalnaté, najmä exponovanejšie miesta na vápencoch, sú v tomto stupni vhodným stanovišťom pre ostrevku vápnomilnú (Sesleria varia), prvosienku holú (Primula auricula), plesnivec alpínksy (Leontopodium alpinum), ktoré inak nachádzame vo vyšších vegetačných stupňoch.

V horskom a vyššom horskom vegetačnom stupni sú rozšírené veľmi vlhké až zamokrené nelesné stanovištia, ktorými sú spoločenstvá vrchoviskových rašelinísk. Tieto poskytujú biotop pre viaceré kriticky ohrozené rastlinné druhy, no okrem nich hostia aj mnohé ďalšie zriedkavé druhy: páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), kľukva močiarna (Oxycoccus palustris), brusnica barinná (Vaccinium uliginosum), zvaná aj šialenica, ostrica málokvetá (Carex pauciflora), šucha čierna (Empetrum nigrum).

Nad vyšším horským vegetačným stupňom sa od hornej hranice lesa rozprestiera subalpínsky vegetačný stupeň (1500 - 1800 m n. m.), pre ktorý sú charakteristické viac-menej súvislé porasty kosodreviny (Pinus mugo subsp. pumilio), do ktorej vstupujú najmä druhy ako horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea), stračonôžka vysoká (Delphinium elatum), či papraď rakúska (Dryopteris austriaca). Na presvetlených plochách medzi kosodrevinou nachádzame rozsiahle porasty čučoriedky, inde zas porasty psice tuhej (Nardus stricta) alebo smlzu chĺpkatého (Calamagrostis villosa), v ktorých nájdeme horec bodkovaný (Gentiana punctata), chránený a ohrozený bieloprst belavý (Pseudorchis albida), či kriticky ohrozený druh trávnička alpínska (Armeria alpina). Na vápencoch neprehliadnete ružovkasto kvitnúcu ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon) a popri chodníkoch západokarpatský endemit so žltými kvetmi horčičník karpatský (Erysimum hungaricum).

Neodmysliteľnou súčasťou vegetačného stupňa subalpínskeho, ale aj nasledujúceho alpínskeho sú biotopy pramenísk, potokov a plies. Vysokohorské prameniská, brehy potôčikov, mokvavé sutiny a žulové skaly osídľuje tatranský subendemit, druh európskeho významu a ohrozený druh lyžičník tatranský (Cochlearia tatrae). V biotope bahenných a vodných plôch alebo plies na výslnných miestach nájdeme druh národného významu a kriticky ohrozený druh ježohlav úzkolistý (Sparganium angustifolium).

Alpínsky vegetačný stupeň (od 1800 do 2300 m n. m.) poskytuje tatranskej kvetene niekoľko rozdielnych biotopov. Okrem spomínaných biotopov prameňov a potokov sú to najmä:

Biotop snehových úležísk je viazaný na plytké panvy, kde vietor v zimnom období naveje veľké množstvo snehu, ktorý uľahne, stvrdne a udržuje sa tu veľmi dlho, preto sú pôdy na týchto lokalitách veľmi prevlhčené a poskytujú stanovištia hlavne plazivým vŕbam. Na kyslom podklade rastie vŕba bylinná (Salix herbacea) a na vápencovom podloží nájdeme vŕbu sieťkovanú (Salix reticulata), či belavo kvitnúci hadovník živorodý (Bistorta vivipara).

Biotop skalných stien a puklín sa viaže na holé skaly, ktoré obsadzujú rastliny prispôsobené na život v týchto skromných vysokohorských podmienkach. Na vápencoch a dolomitoch rastú horec Clusiov (Gentiana clusii), prvosienka holá (Primula auricula), plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum), astra alpínska huňatá (Aster alpinus subsp. subvillosus). Na kyslý žulový podklad sú viazané druhy sitina trojzárezová (Juncus trifidus), zvonček alpínsky (Campanula alpina) a ďalšie.

Biotop alpínskych pralúk je typický pre spevnené úsypové kužele, svahy guliakov a morén. Najpestrejšiu flóru majú v tomto biotope vápencové a dolomitové podklady, na ktorých nachádzame množstvo atraktívnych rastlinných druhov. Sú to viaceré druhy chránených a zraniteľných, fialovkasto kvitnúcich kozincov: kozinec alpínsky (Astragalus alpinus) a kozinec nórsky (Astragalus norvegicus), chránené druhy ostropyskov: ostropysk Hallerov (Oxytropis halleri), ostropysk karpatský (Oxytropis carpatica), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis campestris subsp. tatrae), všivec Oederov (Pedicularis oederi) a na kyslých podkladoch napríklad žlto kvitnúci kamzičník chlpatý (Doronicum stiriacum).

Posledným výškovým vegetačným stupňom je subniválny (od 2300 m n. m. až po najvyšší vrchol 2655 m n. m.). Drsné klimatické podmienky so značne skráteným vegetačným obdobím a veľmi tenká vrstvička pôdy (zväčša už len na skalných teraskách a v skalných škárach) umožňujú rast a vývoj už len druhom málo náročným na množstvo tepla a hrúbku pôdnej pokrývky. K takým patria horec ľadový (Gentiana frigida), rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum), iskerník ľadovcový (Ranunculus flacialis) a nízka no výrazne ružovo kvitnúca silenka bezbyľová (Silene acaulis).

 

 

 

 

 

Les, lesné biotopy

Máloktoré horstvo Slovenska oplýva takou pestrosťou lesných spoločenstiev, aké má územie Tatranského národného parku. Mimoriadnou rozmanitosťou lesných spoločenstiev sa vyznačujú Podtatranská kotlina, vápencové substráty v Belianskych a Západných Tatrách, výnimkou nie sú ani listnaté lesy tvorené spoločenstvami prípotočných jelšín či špecifických bučín. Okrem týchto spoločenstiev sú tu i reliktné boriny či rašeliniskové breziny s brezou plstnatou. Dôležitú pozornosť si zaslúžia porasty kosodreviny, ktoré v Tatranskom národnom parku majú najväčšiu rozlohu v rámci celých Západných Karpát. Dominantnou drevinou v porastoch je smrek obyčajný. Zvláštnosťou oproti iným horstvám na Slovensku je skutočnosť, že v centrálnej časti Vysokých Tatier absentuje buk a jedľa je tiež zastúpená v menšom rozsahu. Na druhej strane je tu výrazný podiel pôvodnej borovice lesnej, borovice limby či smrekovca opadavého. Na tomto prirodzenom rozšírení lesných drevín v Tatranskom národnom parku sa rozhodujúcou mierou podieľajú klimatické podmienky. Na území Tatranského národného parku sa nachádza päť lesných vegetačných stupňov. Nachádzajú sa tu spoločenstvá bukového (4. lvs), jedľovo-bukového (5. lvs), smrekovo-bukovo-jedľového (6. lvs), smrekového (7. lvs) a kosodrevinového (8. lvs) vegetačného stupňa. Dnešné drevinové zloženie lesných porastov sa často výrazne odlišuje od pôvodného, čo je spôsobené predovšetkým ľudskou činnosťou od 13. storočia (baníctvo, pastva, salašníctvo...).

Lesné spoločenstvá v Tatranskom národnom parku sú tvorené biotopmi európskeho významu a biotopmi národného významu. Z biotopov európskeho významu sú zastúpené predovšetkým biotopy: Kosodrevina, Smrekové lesy čučoriedkové, Smrekové lesy vysokobylinné Smrekovcovo-limbové lesy, Rašeliniskové smrekové lesy, Horské jelšové lužné lesy. Z biotopov národného významu je najviac zastúpený biotop Jedľových a jedľovo-smrekových lesov.

Kosodrevina (Kr10/4070*)

Porasty kosodreviny tvoria samostatný výškový vegetačný stupeň o šírke cca 200 m. a plynulo nadväzujú na hornú hranicu smrekového lesa. Na území TANAPu zaberajú porasty kosodreviny cca 9 630 ha. Geologické podložie tvoria prevažne žuly a ruly, v Belianskych Tatrách sú to karbonátové horniny, kde sú porasty viac floristicky bohaté. Pôdy sú plytké so znakmi podzolizácie, humifikácia je tu spomalená. V porastoch kosodreviny sa sporadicky vyskytujú zakrpatené dreviny ako je napr. smrek obyčajný, borovica limbová, jarabina vtáčia či smrekovec opadavý. Bylinná vrstva je chudobná, prevládajúce zastúpenie má brusnica obyčajná, brusnica čučoriedková, chlpaňa lesná, podbelica alpínska, horec luskáčovitý a iné. Na svojej hornej hranici sa kosodrevinové porasty prirodzene rozpadávajú a prechádzajú v podobe ostrovčekov do stupňa alpínskych holí a sutín. Biotop plní dôležitú protilavínovú a protieróznu funkciu.

Smrekové lesy čučoriedkové (Ls9.1/9410)

Biotop predstavuje klimaticky podmienené smrečiny v najvyšších horských polohách (horná hranica lesa) s absolútnou prevahou smreka a často prímesou smrekovca. Tvoria samostatný     7. lesný vegetačný stupeň. Na minerálne chudobnom silikátovom podloží sa vyvinuli podzolované pôdy, kde sa na vrchu hromadí surový humus. Bylinná synúzia je druhovo chudobná, dominujú oligotrofné a acidofilné druhy ako sú napr. brusnica čučoriedková, brusnica obyčajná, papradka samčia, smlz chĺpkatý, chlpaňa lesná, podbelica alpínska, kyslička obyčajná a iné. Význam a dôležitosť porastov tkvie najmä vo vodohospodárskej a pôdoochrannej funkcii.

Smrekové lesy vysokobylinné (Ls9.2/9410)

Jedná sa o horské zonálne smrekové lesy, ktoré sa vyskytujú na vlhkejších a troficky priaznivejších stanovištiach ako smrekové lesy čučoriedkové. Vyskytujú sa na vápencoch, melafíroch a len zriedka na kryštaliniku. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, charakteristicky sa uplatňuje javor horský. Bylinnú vrstvu tvoria prevažne nitrofilné druhy vysokého vzrastu ako sú napr. mačucha cesnačkovitá, papradka alpínska, papradka samičia, mačucha cesnačkovitá, kamzičník rakúsky a iné.

Smrekovcovo-limbové lesy (Ls9.4/9420)

Biotop v Tatranskom národnom parku zaberá plochu iba cca 400 ha. V Tatrách netvoria porasty limby ani smrekovca samostatný vegetačný stupeň, tak ako je tomu napríklad v Alpách. Tieto dreviny sa rôznou mierou podieľajú na výstavbe smrečín s podrastom kosodreviny v pásme medzi 1400 až 1900 m n. m. so šírkou 40 až 120 výškových metrov. Najtypickejšie sú porasty s limbou a smrekovcom vyvinuté na veľmi členitých balvanitých až blokových sutinách či svahoch s minimálnou vrstvou pôdy, ktoré sú často vystavené výrazným klimatickým extrémom (najmä vetru). V podraste sa pravidelne vyskytuje brusnica čučoriedková, brusnica obyčajná, čermeľ lesný, metluška krivolaká, šucha čierna , smlz chĺpkatý a iné.

Rašeliniskové smrekové lesy (Ls7.3/91D0*)

Rašeliniskové smrekové lesy sa vyskytujú na kyslom podloží vo vlhkých a chladných horských polohách s pôdami výrazne oglejenými. Biotop sa vyskytuje na rovných alebo mierne sklonených terénoch s vysokou hladinou podzemnej vody, ktorá odteká len pomaly v nadmorských výškach 700 až 1100 m n. m. Na povrchu sa hromadí surový humus so známkami rašelinenia.                 V drevinovom zložení dominuje smrek, ktorý najlepšie znáša podmienky studených oglejených pôd. Porasty sú nepravidelné až riedko zapojené, dreviny sú často nízkeho vzrastu. Na suchších miestach sa vyskytuje jedľa biela, jarabina vtáčia, naopak na vlhších miestach so zníženým zápojom smreka pristupujú topoľ osika, jelša sivá, breza plstnatá a vŕby. V bylinnom poschodí biotopu sa okrem druhov smrekových lesov vyskytujú vlhkomilné druhy znášajúce svetlo, mokré a neprevzdušnené kyslé pôdy. Dominantné druhy sú napr. praslička lesná, smlz chĺpkatý, rašelinníky, záružlie močiarne, túžobník brestový, páperníky, rôzne druhy ostríc a iné.

Horské jelšové lužné lesy (Ls1.4/91E0*)

Biotop je charakteristický porastmi jelše sivej s prímesou smreka, prípadne ďalších drevín. Vyskytuje sa najmä na brehoch horských tokov v chladných údoliach. Typická je viacposchodová štruktúra, v krovinovom poschodí dominujú zmladené jedince jelše. V bylinnej vrstve sa uplatňujú druhy znášajúce trvalé alebo prechodné zamokrenie. Biotop je zastúpený v horskom stupni až do výšky 1 200 m n. m. Z bylinných druhov sa hojne vyskytuje smlz chĺpkatý, záružlie močiarne, kozonoha hostcová, krkoška chlpatá, škarda močiarna a iné.

Jedľové a jedľovo-smrekové lesy (Ls8)

Jedľové a jedľovo-smrekové lesy sú v Tatranskom národnom parku pomerne hojne rozšírené. Má široké rozpätie svojho výskytu, vyskytuje sa od 300 do 1 300 m n. m. Biotop tvoria porastové zmesi jedle, najčastejšie so smrekom. V bylinnom podraste prevládajú oligotrofné a acidofilné druhy nízkeho vzrastu a papradiny. Z klimatických príčin v porastoch absentuje buk.

 

Neživá príroda

 

Geohistorický vývoj

Vznik Tatier sa datuje do obdobia asi pred 570 miliónmi rokov. Žulový masív, ktorý je v súčasnosti dnes odhalený a tvorí podstatnú časť horstva, pôvodne ležal hlboko v zemskej kôre, krytý mäkšími horninami. V priebehu druhohôr a treťohôr bolo územie striedavo zaliate morom, alebo vystupovalo ako ostrov. Formovanie povrchu začína v mladších treťohorách, kedy horotvorné sily vydvihli žulové jadro (predpokladá sa výška zdvihu okolo 3500 m) a činnosť vody ho postupne zbavovala mäkkých hornín. To zaraďuje Tatry medzi geologicky mladé horstvá. Hlavným činiteľom konečnej podoby Tatier bola činnosť ľadovcov počas viacnásobného zaľadnenia v dobe ľadovej v štvrtohorách. Po ústupe ľadovcov zhruba pred desaťtisíc rokmi boli vytvorené hlboké ľadovcové doliny, morény, plesá, skalné rázsochy s množstvom vrcholov, veží, ihiel popretkávaných tesnými sedlami.

Geologické pomery

Tatry sú jadrové pohorie. Geologická stavba Tatier je tvorená kryštalinickým jadrom, ktoré vytvára hlavnú časť hrebeňa a južné svahy. Toto územie predstavuje 2/3 celých Tatier. To je zložené prevažne z magmatických hornín - granitoidov a kryštalických bridlíc. Na kryštaliniku ležia druhohorné sedimenty tzv. obal budovaný hlavne z kremencov, vápencov, dolomitov a ílovitých bridlíc. Toto územie predstavuje 1/3 Tatier (Belianske Tatry a časť Západných Tatier – Osobitá, Sivý vrch, Červené vrchy). Kryštalinikum a jeho obal tvoria geologickú jednotku označovanú ako tatrikum.

Geomorfologické pomery

Tatry patria do provincie Karpát, subprovincie Západných Karpát a v rámci nich do Fatransko-tatranskej oblasti. V minimálnej miere svojimi okrajmi zasahuje aj do Podhôľno-magurskej oblasti. Tatranský národný park tvorí najvyššiu časť Karpát. Fatransko-tatranská oblasť je zastúpená na území Tatranského národného parku geomorfologickými celkami:

  1. Tatry – predstavujú podcelky Západné Tatry (Osobitá, Sivý vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy) a Východné Tatry (Vysoké Tatry a Belianske Tatry)
  2. Podtatranská kotlina – je tvorená z podcelkov Liptovská kotlina, Popradská kotlina a Tatranské podhorie.

 

V geomorfologickom celku Tatry dominujú Vysoké Tatry, ktorých kostru tvorí hrebeň so sústavou bočných hrebeňov a rázsoch. Hlavný hrebeň sa tiahne od Ľaliového sedla na západnej strane až po Kopské sedlo s celkovou dĺžkou 26,5 km. Nachádzajú sa tu najvyššie štíty Tatier – 25 vrchov s nadmorskou výškou nad 2500 m n. m. (Gerlachovský štít 2654 m n. m. a Lomnický štít 2629 m n. m.). Hlavný hrebeň Západných Tatier dosahuje dĺžku približne 37 km. Prevažná časť vrcholov (29) na ňom presahuje výšku 2000 m n. m.. Najvyšší končiar Západných Tatier je Bystrá (2248 m n. m.).

Tatry sú jedinečným fenoménom z hľadiska formovania svojho povrchu (najmä glaciálne, glacifluviálne a periglaciálne formy). Na tvorbe reliéfu sa najvýraznejšou mierou podieľali ľadovce, ktoré vymodelovali dlhé ľadovcové doliny so širokými kotlami, skalné hrebene, štíty a skalné steny. Z niekoľkých desiatok ľadovcov bol najväčší v Bielovodskej doline, mal dĺžku asi 14 km a hrúbku okolo 300m.

Eróznou a akumulačnou činnosťou ľadovcov boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami i plesá - celkovo vyše 100 plies. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso v nadmorskej výške 1946 m s rozlohou 20 ha a hĺbkou 53 m. Najvyššie položené jazero je Modré pleso (2192 m.n.m.)

Impozantné sú rozličné formy štítov, brál, sutiny, kamenné moria a osobitné formy pôd. Na vápence a dolomity obalovej časti národného parku sú viazané krasové javy ako sú priepasti, škrapy, kaňony a tiesňavy, jaskyne, vyvieračky a vodopády. Z početných jaskýň je najznámejšia Belianska jaskyňa (objavená v roku 1881 s dĺžkou 1752 m. Vysoká hodnota neživej prírody spočíva najmä v rozmanitosti veľmi atraktívnych tvarov povrchu a v ich sústredení na pomerne malom priestore.

Územie patrí k dvom úmoriam: baltskému s prítokmi Visly (Dunajec) a čiernomorskému s prítokmi Dunaja (Váh).

Klimaticky prevažuje chladná oblasť vysokohorského (Vysoké Tatry a Roháčska časť Západných Tatier) a horského typu (Západné a Belianske Tatry).

Geografické pomery

Tatranský národný park sa nachádza v severnej časti Slovenska v katastrálnych územiach 22 obcí, ktoré patria do okresov Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok (regióny Orava, Liptov, Spiš). Ohraničený je zemepisnými súradnicami 49°05’ - 49°20’ severnej zemepisnej šírky a 19°35’ -20°25’ východnej zemepisnej dĺžky.

Na severe je národný park ohraničený štátnou hranicou s Poľskom v dĺžke približne 60 km. Územie národného parku má pretiahnutý tvar od západu na východ. Najväčšiu šírku - približne 17 km dosahuje vo svojej východnej časti medzi hranicou s Poľskou republikou v Bielovodskej doline a hranicou správneho územia mesta Vysoké Tatry pri obci Mlynčeky. Južná hranica národného parku v Podtatranskej kotline má nepravidelný priebeh okrajom lesných komplexov alebo úpätím Tatier.

Najvýchodnejší bod národného parku a jeho ochranného pásma sa nachádza na okraji lesa neďaleko obce Lendak, najzápadnejší na okraji lesa pri ústí Suchej doliny na severovýchod od obce Liptovské Matiašovce. Najsevernejší bod sa nachádza na štátnej hranici severne od osady Podspády a v Tichej doline na Oraviciach a najjužnejší bod je na okraji lesa medzi obcami Gerlachov a Batizovce.

Hydrologické pomery

Územie národného parku je súčasťou strechy Európy a je charakteristické ako pramenná oblasť mnohých vodných tokov, ktoré prispievajú k vodnosti dvoch úmorí: baltského a čiernomorského. Časť Západných Tatier ležiaca na území Slovenska patrí do úmoria Čierneho mora, pričom hlavnou zbernou riekou je Váh, do ktorej ústia toky z južného svahu Západných Tatier, ich severné svahy odvodňuje Váh prostredníctvom prítokov Oravy. Z vysokotatranskej časti národného parku patrí do úmoria Čierneho mora povodie Bieleho Váhu a povodie Kôprového potoka. Prevažná časť Vysokých Tatier a Belianske Tatry patria do baltského úmoria. Väčšina ich tokov vytvára rieku Poprad, iba severnú stranu národného parku odvodňuje Bialka s Javorinkou priamo do Dunajca.

Pre oblasť Tatranského národného parku je charakteristický vysoký ročný úhrn atmosférických zrážok a nízky klimatický výpar, čo znamená, že odtok má k dispozícii veľké množstvo vody. Na územie národného parku (vrátane ochranného pásma) spadne za rok priemerne 1 150 mm zrážok, z tohto množstva odtečie riekami 70 % a 30 % sa vyparí. V najvyšších polohách Tatranského národného parku odteká z každého km2 plochy priemerne 50-60 litrov vody za sekundu.

Medzi najtypickejšie útvary pozostatkov glaciálnej doby celkom iste patria naše jediné prirodzené jazerá - plesá. V Západných Tatrách je ich 20 a priamo vo Vysokých Tatrách 85. Vo vápencových Belianských Tatrách sa plesá nenachádzajú. V Západných Tatrách je polovica jazier v pásme kosodreviny, vo Vysokých Tatrách je väčšina jazier v pásme vysokohorských lúk a skál. Tatranské plesá sú ľadovcového pôvodu, ktoré vznikli vo vyhĺbených glaciálnych kotloch (kary), ktoré postupne zaliala vody z topiacich sa ľadovcov. Tri najväčšie jazerá v tatranskom národnom parku sú: Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, najväčšia hĺbka 53 m), Štrbské pleso (plocha 19,76 ha, najväčšia hĺbka 20 m) a Nižné Temnosmrečianske pleso (plocha 12 ha, najväčšia hĺbka 38 metrov). Väčšina tatranských plies nie je vhodná pre rybiu osádku, pričom plesá ani nikdy neboli prirodzene oživené rybami. V minulosti však prebehli rôzne pokusy o introdukciu najmä lososovitých druhov ako napr. v plesách Veľké Hincovo pleso (zrejme najvyššie položená vodná plocha na Slovensku, kde sa nachádzajú ryby), Popradské pleso, Štrbské pleso, alebo Jamské pleso.

Vodstvo Tatranského národného parku predstavuje prírodné bohatstvo Slovenska. Preto právom je väčšina vodných tokov vyhlásená ako Národné prírodné rezervácie (NPR), alebo sú súčasťou iných NPR - napríklad Tichý potok, Kôprový potok, Biela Voda, alebo Popradské pleso, Štrbské pleso a iné, kde platí 5-ty, teda najprísnejší stupeň ochrany prírody.

Krajina

Krajina Tatier - to nie sú iba tvary zeme, reliéfne formy, názvy. To je zjazvená tvár, čo si pamätá. Vrásky uplynulých storočí spôsobené prírodnými procesmi ako aj činnosťou človeka.

Pôvodná tvár krajiny Tatier daná prírodnými procesmi spätými s vývojom a výzdvihom Tatier, ich viacnásobným zaľadnením, riečnou a veternou činnosťou a nástupom vegetácie z čias dávno minulých, mení svoju tvár príchodom človeka. Človek si prispôsobuje primárne prostredie vytváraním novotvarov, čím  zanecháva stopy v krajine. Rozsah zásahov je úmerný technickej vyspelosti kultúry a doby, v ktorej činnosť prebieha. (foto č. 1 panoráma Tatier- zima SpB).

Región Tatranského národného parku bol v minulosti súčasťou Liptovskej, Oravskej a Spišskej župy. Špecifiká historického vývoja determinovali rozvoj urbanizácie, architektúry a evidentne sa premietli aj do utvárania a pretvárania krajiny. Osídlenie tejto oblasti síce nebolo kontinuálne, avšak siaha až do obdobia staršej doby kamennej v paleolite. (Lokalita Gánovce, cca 3 km juhovýchodne od Popradu.). Zásadný zvrat vo vývoji osídľovania tohto územia priniesla mladšia doba kamenná – neolit, kedy lovcov a zberateľov vystriedali roľníci. Najhustejšia koncentrácia horného Spiša v tejto dobe bola pozdĺž spojnice Stráne pod Tatrami - Matejovce - Poprad - Gánovce. Prudký vzrast osídlenia nastal v stredoveku od 12. storočia vo väzbe na kolonizačné procesy. Začali sa formovať už kompaktnejšie a väčšie sídelné štruktúry – mestečká a dediny. Vo väzbe na tzv. Veľkú cestu - Magna via – sa rozvíjala komunikačná sieť. Kolonizačný proces, najmä intenzívny prísun nemeckého etnika, mal výrazný dopad na vytváranie sídelného systému a štrukturovanie pôvodných chotárov. Najväčší o rozlohe cca 2000 ha patril obci Veľká. Intenzifikácia osídlenia a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy malo za dôsledok zvýšenú ťažbu dreva a aj vznik dopravného prepojenia medzi obcami v kotline až do dolín a po priechody na hlavných hrebeňoch Tatier. Tento historický proces vlastne determinoval aj utváranie katastrov obcí v podhorí až do 50-tych rokov 20. storočia. Historický typ katastra mal väčšinou pretiahnutý tvar sledujúci morfológiu územia v smere severozápad, juhovýchod vo výškovom gradiente od hrebeňa Vysokých Tatier až po dno Popradskej a Liptovskej kotliny. V Západných Tatrách je to orientácia prevažne SZZ – JVV. Zásadná územnosprávna zmena nastala v päťdesiatych rokoch, kedy po vzniku mesta Vysoké Tatry v roku 1957 došlo aj k prerozdeleniu historických katastrov a k vyňatiu časti územia Belianskych a Vysokých Tatier z katastrov obcí.

Typ sídelnej štruktúry v tomto regióne bol samozrejme determinovaný morfológiou územia. Vznikli 2 typy sídiel. Prvotne podhorské obce a následne kúpeľné osady ležiace v optimálnej bioklimatickej zóne vo výškovom gradiente od 850 m.n.m. – 1350 m n. m. Prvým stavebným činom mimo podhorskej obce na území Tatier bola stavba zrubovej (poľovníckej) chaty grófa Štefana Csákyho pod Slavkovským štítom v roku 1793. Následná vlna výstavby ďalších chát vytvorila jadro dnešného Starého Smokovca. Ich typické architektonické tvaroslovie (zrubové steny, šikmá šindľová strecha, malé okenné otvory) prebrala aj novšia výstavba. Pôvodne malé letovisko sa stalo kúpeľným centrom. V rokoch 1833 -1867, keď si Starý Smokovec prenajal Ján Juraj Rainer, sa miesto začalo ponášať na známe horské strediská Rakúska a Švajčiarska. Vila Flóra a Švajčiarsky dom dodnes dokumentujú túto významnú historickú etapu. Po Starom Smokovci vznikali ďalšie tatranské osady.

Rozvoj sídelnej štruktúry výrazne ovplyvnilo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Starému Smokovcu na prelome 19. a 20. storočia začala výrazne konkurovať Tatranská Lomnica. K jej konjunktúre prispela nová železničná trať Studený Potok – Tatranská Lomnica z roku 1895. O rok neskôr v r. 1896 bola postavená ozubnicová úzkokoľajná železnica zo Štrby na Štrbské Pleso. Tak bolo Štrbské Pleso prepojené s podhorím v predstihu pred ostatnými kúpeľnými osadami. V roku 1911 sa Tatranská Lomnica spojila železnicou aj so Starým Smokovcom.

Typologicky sa všetky kúpeľné osady vyznačovali rozvoľnenou heterogénnou zástavbou v kúpeľnom lese (lesoparku) orientovanom pozdĺž transverzálnej komunikácie. Charakter noblesného prostredia klimatoterapeutických kúpeľov zvýrazňovala nielen kvalitná architektúra kúpeľných domov, ale najmä krajinárska a parková úprava okolitých priestorov s drobnou architektúrou, fontánkami, výtvarnými dielami. Cieľom bolo vytvorenie príjemného prostredia pre skvalitnenie liečebného účinku s optimálnym prepojením na montánnu krajinu.

Vysoké Tatry patrili od začiatku svojej rekreačno-liečebnej histórie k medzinárodne najambicióznejším regiónom Slovenska. Prejavilo sa to aj v ich urbanistickom utváraní a v architektúre. Táto sa vyznačovala v prvej vývojovej etape alpskými motívmi (rybárske motívy, hrazdené konštrukcie) ako aj technologickými postupmi. Import z pozície investora, alebo stavebníka sprostredkúvali najmä spišskí Nemci (napr. dvaja karpatsko-nemeckí architekti Gedeon Majunke a Guido Hoepfner). Vysoké Tatry sa v tomto smere stali internacionálnym pojmom už na konci 19. storočia. (hrázdená architektúra foto.č. 2 - Grandhotel Starý Smokovec; foto č.3 - Vila Ilona)

Z hľadiska ďalšieho vývoja utvárania krajiny, krajinného obrazu bolo postavenie prvého sanatória Dr. Mikuláša Szontágha v Novom Smokovci v roku 1875 architektom M. Harmincom. V architektúre na prelome storočí až do roku 1920 sa k alpským motívom pridali prvky uhorskej secesie, historizmu a eklektiky. Veľkolepé investície ako aj komorné architektúry vždy vznikali v kompozícii a väzbe s okolitou prírodou. Po vzniku Československa prenikla do urbanizmu, tvorby krajiny a architektúry moderna. Vznikali veľké liečebné komplexy – Sanatórium vo Vyšných Hágoch, Morava v Tatranskej Lomnici, Palace v Novom Smokovci. Postavili sa v tomto štýle aj technické stavby – kabínková lanovka na Lomnický Štít, vysokohorské chaty. Je symptomatické, že všetky stavby boli dielom renomovaných, špičkových československých architektov – A. F. Libra, B. Fuchs, M. Harminc, D. Jurkovič, F. Weinmurm. Po 2. svetovej vojne sa vo Vysokých Tatrách objavil v krátkej epizóde socialistický realizmus (Národný výbor v Starom Smokovci). Výraznejšie sa prejavila moderna v 60-tych a 70-tych rokoch najmä v súvislosti s Majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970. (foto č. 4 Údolná stanica lanovky Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso)

 

Fauna Tatranského národného parku

Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatranského národného parku je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných ako aj ľudských faktorov. Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Tatranskú faunu preto charakterizujú rozličné geografické zložky, z ktorých sú zastúpené najmä kozmopolitné, palearktické, európske (eurosibírske, boreoalpínske, boreálne, samarské, sudetokarpatské) a endemické druhy.

Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený (Rana esculenta), žlna zelená (Picus viridis) a iné. K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), sýkorka chochlatá (Parus cristatus). Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé (Aeschna coerulea), chochláč severský (Bombycilla garrulus), myšiak severský (Buteo lagopus). Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský (Sorex aplinus), myšovka vrchovská (Sicista betuliana), hraboš snežný (Microtus nivalis), pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa). Charakteristická pre Tatry je zložka alpínska, ktorú reprezentujú druhy svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), rôzne druhy ulitníkov (Gastropoda), pavúkov (Arachnida), chvostoskokov (Collembola) a hmyzu (Insecta). Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským (Bielzia coerulans), chvostoskokom obrovským (Tetrodontophora bielanensis). Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr. ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius).

Významnú zložku tatranskej fauny tvoria endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Napríklad z cicavcov hraboš tatranský (Pitymys tatricus), z chrobákov bežec tatranský (Nebria tatrica), z motýľov priadzovec tatranský (Kessleria tatrica), z chrobákov fúzač zemolezový (Pseudogaurotina exellens) a iné.

Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Presný počet bezstavovcov dodnes nepoznáme, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú v TANAP-e zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústnic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov.

Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Veľká absolútna i relatívna nadmorská výška Tatier umožnila vznik širokej škály vertikálneho usporiadania živočíšstva, a to od podhorského a horského stupňa, stupňa kosodreviny (subalpínsky), po alpínsky až subniválny stupeň.

Podhorský (submontánny) vegetačný stupeň tvoria najnižšie situované časti územia národného parku do nadmorskej výšky približne 800 – 850 m. Medzi typických predstaviteľov sa radí hraboš poľný (Microtus arvalis), zajac poľný (Lepus europaeus), sokol myšiar (Falco tinnunculus), jarabica poľná (Perdix perdix), chrapkáč poľný (Crex crex), skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a iné.

Celý horský (montánny) vegetačný stupeň Tatier patrí do oblasti prirodzeného rozšírenia smreka v Karpatoch. Z bezstavovcov (Evertebrata) sú pre montánny vegetačný stupeň typické lesné druhy ulitníkov napr. slizniak karpatský (Bielzia coerulans) - karpatský endemit. Bohatšia fauna je na vápencoch a dolomitoch, napr. endemit Chondrina tatrica, ale aj iné ulitníky ako Macrogastra borealis a Bulgarica cana. Veľmi početná je skupina hmyzu (Insecta). Zo vzácnych a chránených druhov chrobákov je to fúzač zemolezový (Pseudogaurotina excelens), ktorý sa vyskytuje na viacerých lokalitách Tatier. Bohatá je fauna motýľov (Lepidoptera). Osobitné postavenie majú endemické druhy, často malé a nenápadne sfarbené ako je Kessleria tatrica, Aethes rutilla tatrica. Vyskytuje sa tu druh jasoň červenooký (Parnassius apollo) - galciálny relikt. Zo stavovcov (Vertebrata) sú to napr. z rýb dominantný pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus). V Štrbskom plese je evidovaný výskyt geneticky čistej populácie síh maréna (Coregonus maraena). Obojživelníky a plazy sú zastúpené druhmi, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), mlok horský (Triturus alpestris), kunka žltobruchá (Bombina variegata), jašterica živorodá (Lacerta vivipara), vretenica severná (Vipera berus). Dominantné postavenie majú v montánnom stupni vtáky. Dominujúce sú pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). Typické druhy pre horskú tajgu v podmienkach Tatier sú kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra). Z karpatského zmiešaného lesa sú to jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), jastrab veľký (Accipiter gentilis), sluka hôrna (Scolopax rusticola), holub hrivnák (Columba palumbus), myšiarka ušatá (Asio otus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), drozd trskota (Turdus viscivorus), drozd plavý (Turdus philomelos). Vzácne treťohorné relikty sú zastúpené pôtikom kapcavým (Aegolius funereus), ďubníkom trojprstým (Picoides tridactylus), kuvičkom vrabčím (Glaucidium passerinum), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocatactes) a drozdom kolohrivcom (Turdus torquatus). Z významných a ohrozených druhov dravých vtákov a sov sú tu zastúpené orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), myšiak hôrny (Buteo buteo), výr skalný (Bubo bubo). Z cicavcov bol zistený výskyt, napr. piskor lesný (Sorex araneus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), bielozúbka krpatá (Crocidura suaveolens), myšovka vrchovská (Sicista betulina), hrdziak hôrny (Clethrionomys glareolus), kuna lesná (Martes martes), hranostaj obyčajný (Mustela erminea), lasica myšožravá (Mustela nivalis), jazvec lesný (Meles meles), z netopierov ucháč svetlý (Plecotus auritus), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier severský (Eptesicus nilsoni), netopier pobrežný (Myotis dasycneme). Z veľkých šeliem je to v súčasnosti pomerne silná populácia medveďa hnedého (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus). Tatranské vodné toky sú domovom a lovným teritóriom vydry riečnej (Lutra lutra).

Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň je tvorený v podstate zónou kosodrevinových porastov, je to prechodné pásmo medzi horským (montánnym) a vysokohorským (alpínskym) vegetačným stupňom. Faunu tohto stupňa tvorí mozaika lesných a špecifických vysokohorských druhov.

Alpínsky vegetačný stupeň od nadmorskej výšky 2 300 m prechádza v podsnežný (subniválny) vegetačný stupeň. Vyznačuje sa špecifickými nelesnými formami živočíchov prevažne reliktného a endemického charakteru s boreoalpínskym rozšírením. Bezstavovce (Evertebrata) sú v subalpínskom a alpínskom stupni zastúpené druhmi, ktoré sú prispôsobené drsným vysokohorským klimatickým a iným podmienkam. Terestrická fauna bezstavovcov je tvorená predovšetkým hmyzom. Lúky alpínskeho stupňa majú svoju osobitnú faunu chrobákov. Endemitom je nosáčik Trachysoma beigerae, ktorý bol opísaný z poľskej strany Tatier, endemickým druhom je tiež malý a slepý behúnik Duvaliopsis pilosellus. Do subalpínskeho a alpínskeho stupňa vystupuje aj pestro kovovolesklo sfarbená bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens), bystruška fabríciová (Carabus fabricii). Z motýľov sú to napr. druhy rodu Erebia - Erebia pandrose a Erebia manta, glaciálny relikt jasoň červenooký (Parnassius apollo). Do alpínskeho stupňa preniká len málo druhov obojživelníkov. Z nich je to napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ktorý vystupuje až do nadmorskej výšky 1 850 – 2 000 m, mlok horský (Triturus alpestris). Z plazov do alpínskeho stupňa prenikajú len dva druhy, aj to len vzácne, a to jašterica živorodá (Lacerta vivipara) a vretenica severná (Vipera berus). Z vtákov vysokohorské lúky a skalné biotopy osídľujú vrchárka červenkavá (Prunella collaris) a ľabťuška vrchovská (Anthus spinoletta), taktiež žltochvost domový (Phoenicurus ochruros), skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe) a tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), Častým návštevníkom týchto polôh je orol skalný (Aquila chrysaetos), sokol myšiar (Falco tinnunculus) a krkavec čierny (Corvus corax). Na niekoľkých lokalitách bol zistený výskyt veľmi vzácneho murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria).

Z cicavcov sa v subalpínskom a alpínskom stupni nachádzajú reliktné druhy hraboš tatranský (Pitymys tatricus), hraboš snežný (Microtus nivalis mirhanreini), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú existenčne viazané len na tieto biotopy. Sporadicky do biotopov alpínskeho stupňa prenikajú medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes). Hmyzožravce sú zastúpené druhmi krt obyčajný (Talpa europaea), piskor obyčajný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus) a piskor vrchovský (Sorex alpinus). Z drobných zemných cicavcov tu majú stály výskyt: hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hraboš poľný (Microtus arvalis), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis) a iné.

 

Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica)

 

Na Slovensku je kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) endemickým druhom iba v Tatranskom národnom parku (TANAP) a v Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT). Z TANAP-u boli kamzíky do Nízkych Tatier umelo vysadené približne v druhej polovici 20. storočia (záložná populácia). Kamzíky žijú ešte vo Veľkej Fatre a v Slovenskom raji, no tieto na Slovensku nepredstavujú pôvodnú populáciu, pretože k nám boli dovezené z oblasti Álp (alpské kamzíky). Kamzíky žijú spoločenským spôsobom života (čriedy). Dospelý kamzík dosahuje hmotnosť do 50 kilogramov, kamzica je o čosi menšia. Rožky majú obidve pohlavia a niekedy sa  rožky nazývajú aj tuľajky alebo krivule (Liptov). Ruja v Tatrách prebieha v novembri a začiatkom decembra. Kamzica privádza na svet koncom jari väčšinou jedno kamzíča.


 

Svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris)

 

Svište žijúce v oblasti Tatier predstavujú samostatný poddruh – tatranský (Marmota marmota latirostris). Svište žijú spoločenským spôsobom života (kolónie). Rozoznať samca od samice je pomerne náročné. Tieto milé zvieratá obývajú pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Tatry by ani neboli Tatrami bez typického hvízdania svišťov. Jedine počas vegetačného obdobia si dokážu vytvoriť dostatočné tukové rezervy, ktoré im umožňujú prežiť dlhú tatranskú zimu. Tuk tvorí skoro 1/3 z ich celkovej hmotnosti. Dospelý jedinec dosahuje na konci leta hmotnosť približne 6 kilogramov. Zimu prečkávajú v pravom zimnom spánku 6 až 7 mesiacov. Znamená to, že počas zimného spánku im klesá frekvencia ich srdca na päť úderov za minútu a telesná teplota býva okolo 4 stupňov ˚C. Na mortalitu populácie najmä počas hibernácie má negatívny vplyv nedostatočná snehová vrstva v lokalitách zimných nôr z dôvodu nízkej teploty v norách. Tým dochádza k predčasnému vyčerpaniu tukových zásob a úhynu svišťov. Párenie prebieha na jar po prehrabaní sa spod snehu. Svište patria medzi druhy, ktoré v poslednom období v TANAP-e zaznamenávajú svoj pokles. Preto ich ochrana má v súčasnosti veľmi dôležité postavenie.

 

Medveď hnedý (Ursus arctos)

 

Medvedí rok sa začína opustením brlohu. Dospelé samce končia svoj zimný spánok najčastejšie koncom februára a začiatkom marca. Skoro na jar prechádzajú svoje teritóriá a konzumujú akúkoľvek dostupnú potravu. Teritórium si medvede označujú záhryzmi a obtieraním sa o „medvedie stromy“. Pohyb medveďov je dobre viditeľný aj v ťažko dostupných tatranských lokalitách. Sú to predovšetkým závery dolín a ich ľadovcové kary a alpínske hrebene a úbočia, kde najskôr mizne sneh. Odľahlé tatranské doliny na jar navštevujú aj z iného dôvodu – systematicky prehľadávajú miesta s popadanými lavínami, v ktorých by mohli nájsť uhynutú zver. Na jar sú medvede menej pohyblivé avšak viac aktívne (deň-noc). V noci prechádzajú horské potoky, bočné dolinky ako aj samotné centrálne doliny a ich ústia.

 

Približne v polovici apríla postupne opúšťajú svoje brlohy aj medvedice s mláďatami. Medvedica, ktorá vodí čerstvo narodené medvieďatá (v prvom roku života), po opustení brlohu odchádza do alpínskeho pásma. Tu sa priebežne vyskytuje až do približne druhej polovice júla až začiatku augusta, čiže do času dozrievania čučoriedok. V letnom období (v čase dozrievania čučoriedok a malín) medvedie rodiny ale aj dospelé samotársky žijúce samce intenzívne navštevujú miesta s dostatkom vysokohorských plodov. Počas vegetačného obdobia medvede nepohrdnú ani živočíšnou potravou (larvy hmyzu a dospelý hmyz, žaby, hady, rôzne hlodavce, zdochliny a pod.).

 

Vlk dravý (Canis lupus)

 

Vlk je veľmi efektívny predátor raticovej zveri. V súvislých lesných a hôľnych komplexoch TANAP-u má veľmi vhodné prostredie pre svoj život. Pre vlka ako mäsožravca je najdôležitejším faktorom množstvo dostupnej potravy, za ktorou dokáže migrovať aj na väčšie vzdialenosti. Pohyby svoriek a ich presuny v rámci jednotlivých oblastí je možné pozorovať a porovnávať na základe počtu zanechaných kadáverov raticovej zveri a na „vlčích chodníkoch“, kde zanechávajú stopy a trus. V TANAP-e sa koncentruje tam, kde sa momentálne nachádza jelenia a diviačia zver. V lete sú to odľahlé doliny a ich alpínske pásmo, v zime predhorie a ústia jednotlivých dolín. V zime tiež používajú hrebene a doliny ako migračné trasy. Vlci žijú vo vegetačnom období hlavne v alpínskom pásme a v odľahlých lesných komplexoch, kde sa sústreďuje ich korisť – jelenia zver. Nie je výnimkou, keď je vlčí brloh priamo v oblasti s vysokou koncentráciou tejto zveri. Alpínske pásmo poskytuje vlčej svorke veľmi vhodný priestor pre lov v otvorenej krajine aj počas dňa. V poľnohospodárskej krajine je tento spôsob lovu dnes už prakticky nemožný, pretože voľná krajina v predhorí je do značnej miery osídlená človekom. Podobne ako medveď aj vlk je citlivý na neustále vyrušovanie (poľovníctvo, zber lesných plodov, lesnícka činnosť, neusmernená turistika a pod.)

 

Rys ostrovid (Lynx lynx)

 

V tatranskej oblasti sa táto mačkovitá šelma najčastejšie vyskytuje v predhorí, kde žije aj jeho hlavná korisť – srnčia zver. Stretnúť rysa v typicky tatranskej doline je vzácne. Rys okrem obdobia párenia a výchovy mláďat žije samotárskym spôsobom života. Rysy, ktoré chodia loviť aj nad hornú hranicu lesa, sa niekedy špecializujú na lov kamzíkov a svišťov. Aktívny je za šera a v noci, v bezpečných miestach aj počas dňa. Pári sa od februára do apríla. Stretnúť rysa je veľmi vzácne, pretože rys má výnimočné zmysly – najmä zrak a sluch.

 

Tetrov hlucháň (Tetrao urogallus)

 

Je náš najväčší lesný kurovitý vták. Hlucháne žijú veľmi skrytým spôsobom života. Stretnúť ich za normálnych okolností je vzácne. Tokanie prebieha od apríla do druhej polovice mája. Kohúty sa večer zlietajú na tokaniskách, a skoro ráno ešte pred rozbrieždením vydávajú zo stromov zvuky, ktoré sú pre bežného pozorovateľa nepostrehnuteľné. Tokanie kohútov pozostáva z fáz klepkanie, trilkovanie, výlusk a brúsenie. Pri poslednej fáze – pri brúsení kohút na okamih stráca sluch. Od toho je odvodený jeho názov – hlucháň. Je to polygamný vták – nevytvára trvalé páry, ale pári sa s viacerými sliepkami. Sliepka si stavia hniezdo zvyčajne v blízkosti tokaniska na zemi. Aj z tohto dôvodu je jeho populácia značne ohrozená. Niekedy sa môže stať, že objavíme kohúta, ktorý stratil prirodzenú plachosť pred človekom. Takéto jedince vo voľnej prírode nikdy zbytočne nevyrušujeme, ale oznámime ich výskyt pracovníkom Správe TANAP-u.

 

Tetrov holniak (Lyrurus tetrix)

 

Je menší ako hlucháň. V Tatrách sa vyskytuje v pásme nad hornou hranicou lesa alebo v predhorí. Populácia v predhorí v súčasnosti zaniká. Podobne ako hlucháň toká na jar od marca do mája. Vtedy sa kohúty sústreďujú na tokaniskách na zemi. Na rozdiel od hlucháňa je možné jeho hlasové prejavy počúvať aj na väčšie vzdialenosti. Na tokaniská prilietajú holniaky skoro ráno a ozývajú sa šuikaním a bublaním. Holniaky sú plaché a ohrozené, preto jedine systematickou ochranou ich biotopu môžeme zabrániť výraznému poklesu, ktorý je viditeľný v posledných rokoch aj v TANAP-e.

 

Dravce

 

Orol skalný (Aquila chrysaetos)

 

V Tatrách najväčší hniezdiaci druh dravca s rozpätím krídel približne 2 metre. V širšom okolí hniezdiska sa orly skalné zdržujú počas celého roka. Hniezda si stavajú na skalných bralách alebo na vysokých stromoch, hlavne jedliach. Znášku zahrieva samica 45 dní. Samec, ktorý jej prináša potravu, ju pri sedení občas vystrieda. Z dvoch vyliahnutých mláďat väčšinou prežije len staršie, ktoré mladšieho súrodenca napáda a nepustí ho k potrave. Jav, pri ktorom prežíva len jedno silnejšie mláďa, sa nazýva kainizmus. O mláďa sa rodičia na hniezde starajú až 80 dní a dokrmujú ho aj po opustení hniezda. Orly skalné majú pestré zloženie potravy. Lovia korisť od veľkosti hraboša do veľkosti srnčaťa.

 

Orol krikľavý (Aquila pomarina)

 

Menší druh orla, ktorého počas krúženia spoznáme podľa toho, že konce krídel ohýna smerom nadol . Počas toku a hniezdenia sa pomerne často ozýva. Hniezdi v lesoch, ktoré susedia s otvorenými plochami do výšky 1000 metrov nad morom. Hniezda bývajú umiestnené hlavne vo vrcholoch smrekov, borovíc a jedlí. Samica znáša väčšinou dve vajcia, na ktorých sedí približne 40 dní. Vplyvom kainizmu prežije takmer vždy len jedno mláďa, ktoré opúšťa hniezdo po asi 55 dňoch. Živia sa drobnými hlodavcami, hlavne hrabošom poľným, obojživelníkmi a plazmi. Orly krikľavé môžeme u nás pozorovať len od apríla do októbra. Sú prísne sťahovavé. Zimujú v juhoafrických savanách.

 

Sokol sťahovavý (Falco peregrinus)

 

Veľmi rýchlo a obratne lietajúci sokol. Pri strmhlavom lete dokáže vyvinúť rýchlosť až 280 km/h. Vyhľadáva členité skalnaté prostredie s bohatým výskytom vtákov, ktorými sa živí. Hniezdi na skalách v starých hniezdach krkavcov, v skalných dutinách alebo na policiach pod prevismi. Samica sedí na vajciach asi 30 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 35 dňoch od vyliahnutia. Sokoly sťahovavé väčšinou vychovajú 2-4 mláďatá. Hlavnou potravou sú vtáky do veľkosti holuba, ktoré lovia vo vzduchu. Sokoly sťahovavé v minulosti vplyvom chemizácie potravy a prenasledovaním zo strany človeka z územia Slovenska a  väčšiny európskych krajín takmer úplne vymizli. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia začali u nás postupne obsadzovať pôvodné lokality. V súčasnosti je väčšina historických hniezdisk sokolmi sťahovavými opäť obsadená.

 

Sokol myšiar (Falco tinnunculus)

 

Menší druh dravca, ktorý je počas lovu charakteristický trepotavým letom na jednom mieste. Podobne ako iné druhy sokolov si vlastné hniezdo nestavia, ale obsadzuje hniezda krkavcovitých vtákov, alebo hniezdi na skalách. Na hniezdenie využíva aj väčšie búdky a rôzne výklenky na vysokých budovách. V Tatrách hniezdi do nadmorskej výšky až 2000 metrov. Samica sedí na vajciach približne 30 dní a o mláďatá na hniezde sa starajú obidvaja rodičia ďalších 30 dní. Vychovajú 3-5 mláďat. Hlavnou potravou sú drobné hlodavce a hmyz. Sokoly myšiare sú čiastočne sťahovavé.

 

Sokol lastovičiar (Falco subbuteo)

 

Rýchlo lietajúci sokol s hrdzavočervenými nohami. Zo zimovísk, ktoré ležia v tropickej Afrike, k nám prilieta až začiatkom mája. Uprednostňuje otvorenú krajinu so skupinami stromov a menšími lesíkmi. Na hniezdenie najčastejšie využíva hniezda vrán umiestnené vysoko v korunách stromov. V Tatrách hniezdi len v podhorí, ale počas lovu ho môžeme pozorovať aj nad hornou hranicou lesa. Samica sedí na vajciach približne štyri týždne a po ďalších štyroch týždňoch mláďatá opúšťajú hniezdo. Sokoly lastovičiare vychovajú 2-4 mláďatá. Živia sa hlavne drobnými vtákmi a hmyzom, ktoré lovia vo vzduchu.

 

Myšiak lesný (Buteo buteo)

 

Dravec strednej veľkosti, ktorý často krúži nad otvorenou krajinou a ozýva sa typickým škrekľavým hlasom. Spoločne so sokolom myšiarom je v Tatrách najpočetnejším druhom dravca. Hniezdi na stromoch, pri okrajoch starších lesov. Samica sedí na vajciach približne 35 dní. Podľa množstva dostupnej potravy myšiaky lesné vychovajú 2-4 mláďatá, o ktoré sa starajú rodičia na hniezde asi 40 dní. Lovia hlavne drobné hlodavce, obojživelníky a plazy. V našich podmienkach sú myšiaky lesné stále a čiastočne prelietavé.

 

Jastrab lesný (Accipiter gentilis)

 

Vďaka kratším širokým krídlam a dlhšiemu chvostu dokáže rýchlo lietať a náhle meniť smer. Samica je približne o tretinu väčšia než samec. Jastraby veľké majú pomerne veľké teritória. Hniezda si stavajú na stromoch v starších vysokokmenných lesoch. Na hniezdisku majú viac hniezd, ktoré postupne striedajú. Samica sedí na vajciach asi 40 dní a o mláďatá na hniezde sa jastraby starajú ďalších 35-40 dní. Vychovajú 3-4 mláďatá. Živia sa hlavne vtákmi a cicavcami do veľkosti zajaca.

 

Jastrab krahulec (Accipiter nisus)

 

Menší druh dravca, ktorého najčastejšie zazrieme počas lovu, keď vo vzduchu prenasleduje drobné spevavce a snaží sa ich chytiť pomerne dlhými nohami. V Tatrách je to bežný druh dravca, ktorý hniezdi hlavne v mladších hustých smrekových lesoch. Počas lovu ho môžeme pozorovať aj v alpínskom stupni. Jastraby krahulce sú miestu hniezdenia verné, ale väčšinou si každý rok postavia nové hniezdo. Samica zahrieva znášku priemerne 33 dní. O 4-5 mláďat sa krahulce na hniezde starajú asi 30 dní. Živia sa menšími druhmi vtákov do veľkosti drozda.

 

Včelár lesný (Pernis apivorus)

 

Sťahovavý druh dravca, ktorý hniezdi v starších lesoch v blízkosti otvorených plôch. Zo zimovísk k nám prilieta v apríli a odlieta v septembri. Počas toku samec predvádza vzdušné hry, pri ktorých nad chrbtom tlieska krídlami. Hniezdo je väčšinou dobre ukryté v korune stromu. Samica sedí na vajciach približne 35 dní a mláďatá opúšťajú hniezdo po asi 45 dňoch od vyliahnutia. Vychovajú 1-2 mláďatá. Živia sa hlavne hmyzom a larvami ôs, ktoré spolu s plástami vyhrabávajú spod zeme. V menšej miere lovia aj obojživelníky, plazy, drobné hlodavce a vtáky.

 

 

Tatranský národný park - základné informácie

Tatranský národný park bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1948 Zb. o Tatranskom národnom parku zo dňa 18. decembra 1948 s účinnosťou od 1. januára 1949. Nariadením vlády SSR č. 12/1987 Zb. zo dňa 6. februára 1987 boli za súčasť TANAP-u vyhlásené Západné Tatry. Dňa 1. marca 2003 nadobudlo účinnosť Nariadenie vlády SR č. 58/2003 zo dňa 5. februára 2003, ktorým sa vyhlasuje Tatranský národný park, na základe ktorého boli upravené hranice národného parku a jeho ochranného pásma.

Tatranský národný park je najstarším národným parkom na Slovensku. Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku s najvyšším vrcholom - Gerlachovským štítom (2655 m n. m.). Člení sa na 2 základné podcelky - Východné Tatry (Vysoké a Belianske) a Západné Tatry. Dĺžka Vysokých Tatier je 26 km, Belianskych Tatier 14 km a Západných Tatier 37 km. Územie národného parku zaberá rozlohu 73 800 ha, jeho ochranné pásmo 30 703 ha. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok.

Tatranský národný park susedí na severe s poľským Tatrzańskim parkom narodowym, s ktorým tvorí bilaterálne cezhraničné chránené územie. Krása tatranskej prírody a jej neoceniteľná hodnota bola dôvodom pre zaradenie územia národného parku v roku 1993 rozhodnutím UNESCO do siete biosférických rezervácií v rámci programu MaB (Človek a biosféra). Najväčšie hodnoty tvoria sieť maloplošných chránených území, ktorú predstavuje 27 národných prírodných rezervácií, 23 prírodných rezervácií, 2 chránené areály, 1 národná prírodná pamiatka a 2 prírodné pamiatky s celkovou výmerou 37 551,53 ha čo je 50,7% územia národného parku.

Tatranský národný park je zaradený aj do sústavy NATURA 2000. Na území TANAP-u sa nachádza územie európskeho významu SKÚEV0307 Tatry a chránené vtáčie územie CHVÚ030 Tatry. Cieľom sústavy NATURA 2000 je udržanie alebo zlepšenie priaznivého stavu vzácnych a ohrozených druhov rastlín, živočíchov a prirodzených typov biotopov a tým zachovanie biodiverzity na území štátov EÚ.

Územie národného parku slúži okrem svojho hlavného poslania, ktorým je ochrana mimoriadnych prírodných hodnôt územia, aj pre potreby rekreácie, športu, poznávania, liečby a turistiky. Ročne navštívi národný park takmer 3,5 mil. návštevníkov, sieť turistických chodníkov má dĺžku cca 600 km. V súčasnosti k najvážnejším problém treba zaradiť vetrové a podkôrnikové kalamity v smrekových porastoch, pomerne silný antropický tlak na územie ako aj nepriame antropogénne vplyvy.

 

Jazyk

icon-facebook2
 pomoc

Partneri

logo profinet

airtransport

wild

Anička B O N U S

Príbeh jedného orla

(slovenska verzia)

Príbeh svišťa

ikonka kopie

Živé kamery

Kriváň

krivan

Sokol Myšiar LM

 001024 000309

Sokol Myšiar RK

54514527 10205882229610541 5741438571064066048 o

Lomnický štít

lomni

Bociany - Vavrišovo

1788

Bociany - Partizánska Ľupča

1747

Bociany - Lisková

55

Bociany - Demänová

1896

Bociany - Veľká Lomnica

t

Návštevníci

DnesDnes105
CelkovoCelkovo3474982

Reklama

 

kukaj logo6

ropk