„Ze dřeva lze vyrobit ledacos. Jen ne stromy.“ Jan Sobotka

Dnešná doba stromom nepraje. Miznú ovocné stromoradia okolo ciest, staré aleje, parky, brehové porasty aj fotogenické solitéry v krajine. Stromy boli pritom pre mnohé kultúry a národy už od dávna zosobnením večného života, obnovy, poznania a prepojenia sveta podzemia (korene), cez pozemský svet (kmeň) s tým nebeským (koruna).

Štylizovaný strom ako predmet uctievania sa objavuje už v mytológii Sumeru, Asýrie a Babylonu. Uctievaniu sa tešili dreviny aj v starovekom Egypte (figovníky a ďatľovníky zasvätené egyptským bohom), Grécku (Artemidin buk) a Ríme (posvätný Romulov figovník). Céder bol symbolom kráľa Šalamúna. V severskej mytológii spájal večne zelený jaseň Yggdrasil 9 svetov a bol osou sveta Axis mundi. Legendárny ostrov Avalon – miesto odpočinku kráľa Artuša nesie názov „Ynys Avallach“-  ostrov jabĺk. Pod kozmickým stromom „Bódhí“ sa dá dosiahnuť nirvána, breza bola posvätným stromom sibírskych šamanov. Borovica bola stromom Indiánov aj Číňanov a je jediným stromom, z ktorej sa môžu vyrobiť rakvy pre ortodoxných Židov.

U starých Germánov boli prvými svätyňami práve panenské lesy a háje.  Pre Slovanov boli stromy živými bytosťami, sídlami duší zomrelých, s ktorými sa rozprávali a prinášali im obete. Najposvätnejší strom Indoeúropanov dub, bol zasvätený aj slovanskému bohu hromu Perúnovi. V cirkevnej terminológii je zobrazovaný strom života Arbor vitae rastúci na skale, mandľa obyčajná  predstavuje nepoškvrnené počatie a božiu milosť,  céder je symbolom ukrižovania Krista.

S narastajúcou snahou zbaviť sa pohanských zvykov sa vytrácal aj kult stromov, no najvýraznejší vplyv nastal po priemyselnej revolúcii, kedy si ľudia začali vytvárať svoj nový odprírodnený svet. Napriek tomu mnohé z pradávnych zvykov a povier sa zachovali do dnes: darčeky pod vianočným stromčekom, sadenie stromu pri narodení dieťatka, stavanie májov,  slovné spojenie zdravý ako buk, ...

Strom je dnes degradovaný na zdroj suroviny, zabudnúc na jeho mnohé iné funkcie (sprírodňovacia, ozdravovacia, ochranná, estetická, spoločenská, symbolická). Tieto ostrovy života si bezpochyby zasluhujú opätovnú úctu a ochranu.

Aj v teplých častiach Slovenska musíte mať šťastie, aby sa vám podarilo vidieť okáňa hruškového. Vidieť ho ale pod Tatrami je skutočne rarita. Fotku tohto motýľa nám poslal obyvateľ z obce Štôla.

Rozhodne je to najväčší stredoeurópsky motýľ, ktorého rozpätie krídel dosahuje až 15 cm. Vyskytuje sa v teplých oblastiach, hlavne v ovocných sadoch a záhradách, kde nachádzajú hostiteľskú rastlinu jeho húsenice, ktoré sa živia listami jabloní, hrušiek a čerešní. Ich apetít je pozoruhodný. Znáška jednej samice (asi 10 húseníc) skonzumuje za jeden deň množstvo listov, ktorými by sa dala naplniť jedna veľká igelitová taška. Druh nie je našťastie rozšírený natoľko, aby spôsoboval škody. Pri takomto stravovaní húsenice rýchlo rastú. Keď sa nevedia „zmestiť do kože“, zvlečú sa a pokračujú v prijímaní potravy. Počas týchto prevlekov sa pôvodne čierne húsenice zmenia na zelenožlté, so zväzočkami čiernych chlpov, ktoré vyrastajú z modrých bradavíc.

V tomto období sú aktívne dospelé jedince. Aj keď ide o nočného motýľa, samice sa dajú vidieť aj cez deň. Motýle neprijímajú potravu a ich jedinou povinnosťou je založenie nového potomstva. Okrem jeho veľkosti upúta aj sfarbenie krídel, z ktorých hľadia veľké oči podobné očiam dravcov alebo mačky. Nejde však o žiadnu parádu, ale o ochranný mechanizmus používaný na zastrašenie nepriateľa. Pár očí zmätie predátora (hmyzožravé vtáky, netopiere, jašterice, žaby, ...) na chvíľu natoľko, že motýľ získa čas na únik.

Machorasty sú v našej prírode často prehliadané a profesionálne sa im venuje len úzka skupina odborníkov. Napriek tomu medzi machmi nájdeme vzácne a ľahko rozpoznateľné druhy a práve takým je kyjanôčka zelená (Buxbaumia viridis). Spoznáme ju podľa červenej stopky a charakteristických sýtozelených lesklých výtrusníc. Sporofyty (stopka s výtrusnicou) dosahujú výšku maximálne 15-20 mm a začínajú sa tvoriť na jeseň. Koncom jari výtrusnice dozrievaním hnednú, ich povrch sa typicky odlupuje a do okolia sa postupne uvoľnia cca 4 milióny zrelých výtrusov. Kyjanôčka zelená je druhom európskeho významu, zapísaná je v Červenom zozname ohrozených druhov rastlín Slovenska, pričom na Slovensku bola doteraz zaznamenaná len na 15 lokalitách. V porovnaní s inými rastlinami je v konkurenčnom boji o svoj prirodzený priestor slabšia a jej ohrozenie vyplýva aj z lesného hospodárenia, najmä v súvislosti s odstraňovaním mŕtvych kmeňov stromov z lesov, zo znižovania zatienenia lokalít, z vytvárania porastových okrajov a pod. 

Kyjanôčka zelená rastie v Severnej Amerike, Ázii a v Európe. U nás sa objavuje v jedľovo-bukovom a smrekovo-bukovo-jedľovom vegetačnom stupni. Z vlastného územia TANAP-u je dokladovaná z Belianskych Tatier. Práve rastie v Chočských vrchoch, pre ktoré je to v NPR Kvačianska dolina prvá evidovaná lokalita. Jej výskyt je viazaný na ležiace mŕtve rozkladajúce sa kmene, najmä smreka obyčajného a jedle bielej, zriedkavo sa objavuje aj na buku lesnom v biotopoch s dostatkom vlhkosti počas celého roka. Takéto podmienky na Slovensku v súčasnosti dokážu zabezpečiť najmä zachovalé staré prírodné lesy a pralesy, kde je dostatok mŕtveho dreva a zároveň sú v týchto lokalitách priaznivé a nenarušené vlhkostné pomery. Preto je kyjanôčka zelená považovaná za indikačný druh prírodných lesov a pralesov, teda lokalít, ktoré sú často posledným útočiskom vzácnych organizmov a sú biotopmi s veľkou rozmanitosťou živočíšstva, rastlinstva i húb a zasluhujú si tak našu zvýšenú pozornosť a ochranu.

Hoci vrcholky Tatier ešte stále pokrýva vrstva snehu, doliny a podhorie už dýcha životom a v niektorých potokoch čoskoro  začne neres „nepravých“ rýb - mihúľ, nazývaných v staršej literatúre aj kruhoústnice, vďaka okrúhlim prísavným ústam so svalnatým jazykom a rohovitými zúbkami. Nemajú pravé ústa ale otvorený kruhovitý disk, ktorý sa nedá zavrieť. Mihule pripomínajú tvarom tela úhora a v dospelosti dosahujú dĺžku tela 8 – 20 cm. Vyskytujú sa v tokoch s čistou vodou v úsekoch s tiahlym, no nie príliš silným prúdom. Larvy mihúľ tzv. minohy žijú v bahnitom substráte a po asi 4 – 7 rokoch sa menia na dospelé jedince.

Mihuľa je považovaná za bioindikátor čistoty vody. V povodí rieky Poprad sa vyskytuje mihuľa potočná (Lampetra planeri). Aj kvôli nej bola horná časť rieky Poprad vyhlásená v roku 2004 za chránené územie európskeho významu patriace do sústavy Natura 2000. Medzi dôležité lokality jej výskytu v povodí Popradu patrí Slavkovský potok pretekajúci obcou Veľký Slavkov, ktorý bol kvôli jej výskytu zaradený medzi tzv. genofondové lokality. Najvýznamnejším rezervoárom mihule potočnej je Velický potok. V povodí Popradu bol potvrdený výskyt mihule aj v potoku Mlynica (Lučivianka). Dôležité refúgium je  Slavkovský jarok pretekajúci obcou Malý Slavkov, blízky Stránsky potok ale aj Beliansky potok nad mestom Spišská Belá, ktorého časť bola vyhlásená za územie európskeho významu sústavy Natura 2000.

Na Liptove, v povodí horného Váhu, je situácia čiastočne odlišná. Vyskytuje sa tu totiž o niečo väčšia mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon mariae). Na jej ochranu boli na Liptove vyhlásené územia európskeho významu a to  rieky Hybica a Biely Váh. Výskyt mihule ukrajinskej bol potvrdený aj v samotnej rieke Váh pod Liptovským Hrádkom a v Lipt. Mikuláši.

Všetky druhy mihúľ majú vysokú ochranársku hodnotu, pretože sú na Slovensku kriticky ohrozené. Sú to krátkoveké živočíchy a aj dočasné zmeny ich typického životného prostredia možu mať pre ne fatálne následky. Pre ich zachovanie je potrebné zabezpečiť čistotu vody, zabrániť regulácii tokov, nekontrolovaným výrubom brehových porastov a zásahom do koryta toku.

Keď sa opýtate ľudí, akej farby má kvety prvosienka, najčastejšia odpoveď akú dostanete bude: „žlté“. Najbežnejšie druhy provosienok majú naozaj žlté kvety a pozná ich každý. Spievajú a recitujú si o nich už deti v materských školách. Videli ste už ale ružovú, či svetlo fialovú prvosienku? Ani táto farba nie je prvosienkam cudzia. Má ju hneď niekoľko druhov. Práve teraz na slatinách kvitne prvosienka pomúčená. Príbuzenstvo so žlto kvitnúcimi druhmi odhalia aj laici. Svojmu druhovému menu „pomúčená“ vďačí tento druh múčnatému poprašku, ktorý pokrýva rub listov, stvol a kalich. Bohatá populácia tohto druhu nás v tomto roku potešila na lokalite Gánovské slaniská. Koberec ružovofialových kvetov nás teší o to viac, že o túto lokalitu sa dlhodobo staráme a každoročne ju kosíme. 

Na rozdiel od prvosienky jarnej a prvosienky vyššej, ktoré sa zbierajú do čajových zmesí na liečbu dýchacích ciest, je prvosienka pomúčená chránená. Spoločenská hodnota tohto nežného kvietku je vyčíslená na 37 €.

Dávame do pozornosti priaznivcom našej cestovateľky, staro-nový príbeh jedného orla "Rekordéra z vtáčej ríše" – Aničky, ktorý pre nás ako Správu TANAPu a vás milovníkov prírody nezištne spracoval pán Miroslav Holubec. Na našej webovej stránke ponúkame dva linky v slovenskej aj anglickej verzii pod názvom Anička BONUS. Netreba veľa písať, stačí kliknúť a posúďte sami...

Keď sa povie, že je niečoho ako šafranu, myslí sa tým, že je to veľmi vzácne a je toho málo. Ide však o korenie pochádzajúce z Orientu, ktoré sa získava ručným zbieraním blizien druhu šafran siaty (pestovaný hlavne v Iráne a v oblasti Stredozemného mora). Šafran sa považuje za kráľovské korenie a je synonymom luxusu. Fialové kvety šafranu aj u nás v tomto období dodávajú pestrosť lúkam, alebo zdobia záhradky. Ich počet je na niektorých miestach iba niekoľko jedincov, inde sa vyskytujú v stovkách až tisícoch a vytvárajú fialové koberce. Šafran spišský rastie najmä na lúkach a pasienkoch, ale aj na lesných čistinách v podhorskom až horskom stupni. S pravým šafranom je síce ten náš botanicky príbuzný, nemá však praktické využitie a pri konzumácii spôsobuje bolesti hlavy, závraty, zvracanie a hnačky. Od pravého šafranu sa líši aj obdobím kvitnutia – kým ten pravý kvitne a zbiera sa na jeseň, šafran spišský je v plnom kvete práve teraz, na jar. Objavuje sa spolu s prvými jarnými kvetmi a aj keď jeho vzácnosť sa so šafranom pravým nedá zrovnávať, poteší svojimi kvetmi v prebúdzajúcej sa prírode. 

Tento deň bol vyhlásený ako Deň vody v roku 1992 Valným zhromaždením OSN na konferencii v brazílskom meste Rio de Janeiro.Svetový deň vody sa oslavuje počnúc rokom 1993 v súlade s odporučeniami Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji. Členské krajiny boli vyzvané, aby tento deň venovali konkrétnym aktivitám,  ktoré podporia informovanosť verejnosti o nenahraditeľnom význame vody - napríklad organizovaním konferencií, okrúhlych stolov, seminárov a výstav, zameraných na ochranu tejto životodarnej tekutiny. Hlavnou témou na r. 2016 je VODA A  ZAMESTNANOSŤ. Poukazuje na prepojenie vody so všetkými oblasťami života, vrátane pracovných. Tento významný medzinárodný deň si pripomenuli i žiaci materských a  základných škôl v Poprade a okolí, pre ktoré M. Proháczková, pracovníčka pre environmentálnu výchovu Správy TANAP-u v Tatranskej Štrbe pripravila besedy spojené s premietaním filmov, aktivity i praktické pozorovania vodných bezstavovcov – bioindikátorov, pomocou ktorých žiaci mali možnosť zisťovať kvalitu vody. Pozorovanie vodných živočíchov v špeciálnych lupách žiakov veľmi zaujalo, nakoľko niektoré z týchto druhov  videli po prvýkrát.

Tejto praktickej aktivity sa zúčastnili žiaci ZŠ Komenského v Poprade s počtom žiakov a pedagógov 470. Svetového dňa vody sa celkovo  zúčastnilo viac, ako 950 žiakov. Správa TANAP-u i počas takýchto medzinárodných dní kladie veľký dôraz na environmentálne vzdelávanie mladej generácie.