V tomto období sa pri prechádzkach prírodou, mestom či parkom pomerne často stretávame s vtáčencami sediacimi či poskakujúcimi v tráve alebo na chodníku. Ak sa priblížime, tak sa dajú na útek a vtedy si všimneme, že nevedia poriadne lietať.  Ide hlavne o mladé jedince spevavcov napríklad vrabcov, drozdov, pipíšok ale aj dravých vtákov ako sokol lastovičiar, ktoré v snahe osamostatniť  sa od svojich rodičov skončia na zemi.  Obavy  ľudí o tieto zdanlivo bezbranné tvory sú vo väčšine prípadov neopodstatnené. Takmer vždy sa v blízkosti nachádzajú rodičia, ktorí svojho potomka dokrmujú, dávajú na neho pozor a učia ako prežiť. Ak je mláďa zdravé a bez viditeľného poranenia, rozhodne by sme ho nemali odchytávať a brať domov. Správa TANAPu poskytuje poradenstvo, a často aj praktickú pomoc v takýchto prípadoch, preto ak niekto potrebuje radu, môže sa obrátiť na nás. Nesmieme zabúdať na to, že človek svojou starostlivosťou nikdy nenahradí  zvieraťu  rodiča a klietkou divokú prírodu.

V Prírodnej rezervácii Baba pri Svite bol aj tento rok znovu potvrdený výskyt vzácnych rastlín, pozostatkov doby ľadovej medvedice lekárskej (Arctostaphylos uva-ursi) a dryádky osemlupienkovej (Dryas octopetala). Zatiaľ sú nám známe len z malej lokality, kde rastie jeden kríček medvedice a niekoľko trsov dryádky. Rastliny sú plodiace a je predpoklad  ďalšej existencie týchto mikropopulácií na lokalite. Len niekoľko desiatok metrov od týchto glaciálnych reliktov sa nachádzajú teplomilné lesostepné druhy. 

Medvedica lekárska je nízky poliehavý krík, ktorý sa môže dožiť vraj aj 100 rokov a je veľmi podobný brusnici obyčajnej. Názov dostala z pozorovania kŕmiacich sa medveďov, ktoré obľubujú jej červené kyslé plody. Medvedica je prísne chránená rastlina a preto ju môžeme vo voľnej prírode len obdivovať.

Dryádku nazývajú botanici odborne Dryas octopetala. Pomenovanie dostala pravdepodobne podľa poľadovej doby tzv. dryasovej doby, kedy nastal ústup ľadovcov. Rodový latinský názov tejto rastliny  nesie aj meno z gréckej mytológie a vyjadruje označenie lesnej nymfy – dryády, zatiaľ čo octopetala sa vzťahuje na osem korunných lupienkov kvetu. 

Adonis - v gréckej mytológii krásny syn cyperského kráľa (krásavec), do ktorého sa zaľúbila bohyňa Afrodita. Po jeho smrti uprosila Afrodita Dia, aby mu každú jar povolil dočasne opustiť ríšu mŕtvych. Podľa inej legendy všade tam, kde sa Afroditine slzy zmiešané s Adonisovou krvou dotkli zeme, vyrástol kvet, ktorý nesie meno Adonis. 

Hlaváčik jarný (Adonis vernalis) rastie aj na Slovensku. Pod Tatrami ho je možné nájsť severne a severozápadne od obce Hôrka, kde rastie izolovaný od súvislého výskytu na Slovenska v počte niekoľko stoviek jedincov. Veľké žlté kvety medzi prvými vykúkajú z ešte suchej trávy a svojou nápadnosťou, veľkosťou a farbou v tomto období iba ťažko nachádzajú konkurenciu.  Svojimi veľkými žltými kvetmi v bohatých trsoch upútavajú už z diaľky. V minulosti bola táto kvetina zbieraná pre svoje liečivé účinky a využívaná na liečbu srdcových dysfunkcií. Rastlina je však jedovatá a preto sa domáce použitie neodporúča. Často sa vysádza ako okrasná skalnička a je tiež výbornou peľodajnou rastlinou. Jedná sa však o chránený druh a preto na skrášlenie svojho okolia uprednostnite umelo dopestované a predávané jedince.

Poslednú informáciu o Aničke sme dostali 8. apríla, pozícia ukazovala  prelet nad severnou  Etiópiou. Všetko nasvedčovalo tomu, že vysielačka prestala pracovať. Ostávala jediná možnosť, sledovať jej hniezdisko na Liptove a identifikovať ju pomocou optiky priamo v teréne. V polovici apríla sa objavili na hniezdisku tri orly krikľavé, neznáma samica a dva samce, jeden z nich pravdepodobne Arnold.  Samce viedli vzájomné súboje, pričom sa v jednom momente chytili vo vzduchu pazúrmi a pár sekúnd padali k zemi. Až 28. apríla sme spozorovali na lokalite ďalšieho orla. Podarilo sa ho dobre nafotiť a po dôkladnom prezretí fotografií sme zistili, že má na nohách krúžky. Bolo podozrivé aj to, že cudzia samica, ktorú sme vedeli identifikovať podľa vypadnutej letky v krídle, sa presunula a bola videná asi 2 km západne. Po získaní ďalších detailných záberov sme mohli s radosťou skonštatovať, že krúžkovaný orol  číslo A 47 je naša nezvestná Anička. Vysielačku však už na chrbte nenosí, tá jej musela odpadnúť niekde v severnej Afrike. Za takmer tri roky sledovania jej neuveriteľného putovania medzi Liptovom a Južnou Afrikou nám poskytla unikátne informácie, ako dosiaľ žiadny iný slovenský orol krikľavý. Až nasledujúce dni ukážu, či sa Anička so svojím druhom rozhodne zahniezdiť aj tento rok. Majú k dispozícii nové hniezdo, ktoré sme jej pripravili s predstihom. Dúfajme spoločne, že všetko dobre dopadne.

 „Ze dřeva lze vyrobit ledacos. Jen ne stromy.“ Jan Sobotka

Dnešná doba stromom nepraje. Miznú ovocné stromoradia okolo ciest, staré aleje, parky, brehové porasty aj fotogenické solitéry v krajine. Stromy boli pritom pre mnohé kultúry a národy už od dávna zosobnením večného života, obnovy, poznania a prepojenia sveta podzemia (korene), cez pozemský svet (kmeň) s tým nebeským (koruna).

Štylizovaný strom ako predmet uctievania sa objavuje už v mytológii Sumeru, Asýrie a Babylonu. Uctievaniu sa tešili dreviny aj v starovekom Egypte (figovníky a ďatľovníky zasvätené egyptským bohom), Grécku (Artemidin buk) a Ríme (posvätný Romulov figovník). Céder bol symbolom kráľa Šalamúna. V severskej mytológii spájal večne zelený jaseň Yggdrasil 9 svetov a bol osou sveta Axis mundi. Legendárny ostrov Avalon – miesto odpočinku kráľa Artuša nesie názov „Ynys Avallach“-  ostrov jabĺk. Pod kozmickým stromom „Bódhí“ sa dá dosiahnuť nirvána, breza bola posvätným stromom sibírskych šamanov. Borovica bola stromom Indiánov aj Číňanov a je jediným stromom, z ktorej sa môžu vyrobiť rakvy pre ortodoxných Židov.

U starých Germánov boli prvými svätyňami práve panenské lesy a háje.  Pre Slovanov boli stromy živými bytosťami, sídlami duší zomrelých, s ktorými sa rozprávali a prinášali im obete. Najposvätnejší strom Indoeúropanov dub, bol zasvätený aj slovanskému bohu hromu Perúnovi. V cirkevnej terminológii je zobrazovaný strom života Arbor vitae rastúci na skale, mandľa obyčajná  predstavuje nepoškvrnené počatie a božiu milosť,  céder je symbolom ukrižovania Krista.

S narastajúcou snahou zbaviť sa pohanských zvykov sa vytrácal aj kult stromov, no najvýraznejší vplyv nastal po priemyselnej revolúcii, kedy si ľudia začali vytvárať svoj nový odprírodnený svet. Napriek tomu mnohé z pradávnych zvykov a povier sa zachovali do dnes: darčeky pod vianočným stromčekom, sadenie stromu pri narodení dieťatka, stavanie májov,  slovné spojenie zdravý ako buk, ...

Strom je dnes degradovaný na zdroj suroviny, zabudnúc na jeho mnohé iné funkcie (sprírodňovacia, ozdravovacia, ochranná, estetická, spoločenská, symbolická). Tieto ostrovy života si bezpochyby zasluhujú opätovnú úctu a ochranu.

Aj v teplých častiach Slovenska musíte mať šťastie, aby sa vám podarilo vidieť okáňa hruškového. Vidieť ho ale pod Tatrami je skutočne rarita. Fotku tohto motýľa nám poslal obyvateľ z obce Štôla.

Rozhodne je to najväčší stredoeurópsky motýľ, ktorého rozpätie krídel dosahuje až 15 cm. Vyskytuje sa v teplých oblastiach, hlavne v ovocných sadoch a záhradách, kde nachádzajú hostiteľskú rastlinu jeho húsenice, ktoré sa živia listami jabloní, hrušiek a čerešní. Ich apetít je pozoruhodný. Znáška jednej samice (asi 10 húseníc) skonzumuje za jeden deň množstvo listov, ktorými by sa dala naplniť jedna veľká igelitová taška. Druh nie je našťastie rozšírený natoľko, aby spôsoboval škody. Pri takomto stravovaní húsenice rýchlo rastú. Keď sa nevedia „zmestiť do kože“, zvlečú sa a pokračujú v prijímaní potravy. Počas týchto prevlekov sa pôvodne čierne húsenice zmenia na zelenožlté, so zväzočkami čiernych chlpov, ktoré vyrastajú z modrých bradavíc.

V tomto období sú aktívne dospelé jedince. Aj keď ide o nočného motýľa, samice sa dajú vidieť aj cez deň. Motýle neprijímajú potravu a ich jedinou povinnosťou je založenie nového potomstva. Okrem jeho veľkosti upúta aj sfarbenie krídel, z ktorých hľadia veľké oči podobné očiam dravcov alebo mačky. Nejde však o žiadnu parádu, ale o ochranný mechanizmus používaný na zastrašenie nepriateľa. Pár očí zmätie predátora (hmyzožravé vtáky, netopiere, jašterice, žaby, ...) na chvíľu natoľko, že motýľ získa čas na únik.

Machorasty sú v našej prírode často prehliadané a profesionálne sa im venuje len úzka skupina odborníkov. Napriek tomu medzi machmi nájdeme vzácne a ľahko rozpoznateľné druhy a práve takým je kyjanôčka zelená (Buxbaumia viridis). Spoznáme ju podľa červenej stopky a charakteristických sýtozelených lesklých výtrusníc. Sporofyty (stopka s výtrusnicou) dosahujú výšku maximálne 15-20 mm a začínajú sa tvoriť na jeseň. Koncom jari výtrusnice dozrievaním hnednú, ich povrch sa typicky odlupuje a do okolia sa postupne uvoľnia cca 4 milióny zrelých výtrusov. Kyjanôčka zelená je druhom európskeho významu, zapísaná je v Červenom zozname ohrozených druhov rastlín Slovenska, pričom na Slovensku bola doteraz zaznamenaná len na 15 lokalitách. V porovnaní s inými rastlinami je v konkurenčnom boji o svoj prirodzený priestor slabšia a jej ohrozenie vyplýva aj z lesného hospodárenia, najmä v súvislosti s odstraňovaním mŕtvych kmeňov stromov z lesov, zo znižovania zatienenia lokalít, z vytvárania porastových okrajov a pod. 

Kyjanôčka zelená rastie v Severnej Amerike, Ázii a v Európe. U nás sa objavuje v jedľovo-bukovom a smrekovo-bukovo-jedľovom vegetačnom stupni. Z vlastného územia TANAP-u je dokladovaná z Belianskych Tatier. Práve rastie v Chočských vrchoch, pre ktoré je to v NPR Kvačianska dolina prvá evidovaná lokalita. Jej výskyt je viazaný na ležiace mŕtve rozkladajúce sa kmene, najmä smreka obyčajného a jedle bielej, zriedkavo sa objavuje aj na buku lesnom v biotopoch s dostatkom vlhkosti počas celého roka. Takéto podmienky na Slovensku v súčasnosti dokážu zabezpečiť najmä zachovalé staré prírodné lesy a pralesy, kde je dostatok mŕtveho dreva a zároveň sú v týchto lokalitách priaznivé a nenarušené vlhkostné pomery. Preto je kyjanôčka zelená považovaná za indikačný druh prírodných lesov a pralesov, teda lokalít, ktoré sú často posledným útočiskom vzácnych organizmov a sú biotopmi s veľkou rozmanitosťou živočíšstva, rastlinstva i húb a zasluhujú si tak našu zvýšenú pozornosť a ochranu.

Hoci vrcholky Tatier ešte stále pokrýva vrstva snehu, doliny a podhorie už dýcha životom a v niektorých potokoch čoskoro  začne neres „nepravých“ rýb - mihúľ, nazývaných v staršej literatúre aj kruhoústnice, vďaka okrúhlim prísavným ústam so svalnatým jazykom a rohovitými zúbkami. Nemajú pravé ústa ale otvorený kruhovitý disk, ktorý sa nedá zavrieť. Mihule pripomínajú tvarom tela úhora a v dospelosti dosahujú dĺžku tela 8 – 20 cm. Vyskytujú sa v tokoch s čistou vodou v úsekoch s tiahlym, no nie príliš silným prúdom. Larvy mihúľ tzv. minohy žijú v bahnitom substráte a po asi 4 – 7 rokoch sa menia na dospelé jedince.

Mihuľa je považovaná za bioindikátor čistoty vody. V povodí rieky Poprad sa vyskytuje mihuľa potočná (Lampetra planeri). Aj kvôli nej bola horná časť rieky Poprad vyhlásená v roku 2004 za chránené územie európskeho významu patriace do sústavy Natura 2000. Medzi dôležité lokality jej výskytu v povodí Popradu patrí Slavkovský potok pretekajúci obcou Veľký Slavkov, ktorý bol kvôli jej výskytu zaradený medzi tzv. genofondové lokality. Najvýznamnejším rezervoárom mihule potočnej je Velický potok. V povodí Popradu bol potvrdený výskyt mihule aj v potoku Mlynica (Lučivianka). Dôležité refúgium je  Slavkovský jarok pretekajúci obcou Malý Slavkov, blízky Stránsky potok ale aj Beliansky potok nad mestom Spišská Belá, ktorého časť bola vyhlásená za územie európskeho významu sústavy Natura 2000.

Na Liptove, v povodí horného Váhu, je situácia čiastočne odlišná. Vyskytuje sa tu totiž o niečo väčšia mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon mariae). Na jej ochranu boli na Liptove vyhlásené územia európskeho významu a to  rieky Hybica a Biely Váh. Výskyt mihule ukrajinskej bol potvrdený aj v samotnej rieke Váh pod Liptovským Hrádkom a v Lipt. Mikuláši.

Všetky druhy mihúľ majú vysokú ochranársku hodnotu, pretože sú na Slovensku kriticky ohrozené. Sú to krátkoveké živočíchy a aj dočasné zmeny ich typického životného prostredia možu mať pre ne fatálne následky. Pre ich zachovanie je potrebné zabezpečiť čistotu vody, zabrániť regulácii tokov, nekontrolovaným výrubom brehových porastov a zásahom do koryta toku.