Ešte na jeseň minulého roka si pracovníci Správy Tatranského národného parku v rámci praktickej starostlivosti o chránené územia dali brigádu na lokalite Prímovské skaly. Územie je vyhlásené za chránené z dôvodu výskytu chránených a  vzácnych druhov rastlín a biotopov. Jedným z nich je aj druh európskeho významu poniklec otvorený (Pulsatila patens). Skalné bralo sa už dlhodobo nevyužíva, pasú sa iba úložnejšie vrchné časti územia. Poniklec otvorený rastie práve na strmších miestach, ktoré postupne zarastajú. Neustále zvyšujúce sa zatienenie a hustý zápoj ho vytláča a jeho početnosť postupne klesá. Na jeseň boli na týchto neprístupných miestach odstránené kroviny a prirodzené zmladenie. Hneď po zásahu bolo vidieť zmenu, ktorá sa tu udiala. Bralo sa presvetlilo a otvorilo. Jarná návšteva nás milo prekvapila, menežovaná lokalita je porastená kobercom modrofialových kvetov. Na ploche veľkosti 4 x 4 metre sme napočítali až 1062 jedincov tohto chráneného druhu. Presvetlením lokality sa zlepšili podmienky pre existenciu druhu na lokalite. V budúcnosti bude potrebné zabezpečiť, aby vyrúbané plochy opäť nezarástli, no pohľad na zakvitnutú lokalitu určite poteší všetkých, ktorí priložili ruku k dielu.

Po desiatich rokoch v poľskom Zakopanom podpísali dohodu o spolupráci tri sesterské parky Tatranský národný park, Tatrzański Park Narodowy a Rocky Mountain Park v USA. Udialo sa to pod záštitou  konferencie pri príležitosti Dňa Zeme, ktorú zorganizoval poľský Tatranský národný park. Všetky tri strany sa zaviazali pokračovať v spolupráci, ktorú nadviazali po prvý krát v roku 2007. Účastníci  konferencie prezentovali najmä  činnosti smerované k širokej verejnosti, ktoré sú zamerané na zvýšenie environmentálneho povedomia. Cieľom dohody je podpora medzinárodnej spolupráce  sesterských národných parkov a obohacovanie skúseností prostredníctvom výmeny technických a odborných znalostí, informácií, technológií a školení.

Niekoľko zaujímavých informácií o sesterských národných parkoch: 

S príchodom jari vykuklo z pod snehu viacero druhov rastlín. Či už sú to snežienky, poniklece, šafrany alebo deväťsily. Všimli ste si ale, že aj priekopy, rumoviská, okraje ciest a rozkopané časti sú ozdobené drobnými žltými kvietkami? Je až neuveriteľné, na akých miestach rastie a svojimi zlatými hlávkami zdobí aj tieto nepekné plochy podbeľ. Pritom sa nejedná o žiadnu burinu. Podbeľ liečivý, ako už jeho názov napovedá, je liečivou rastlinou. Jeho liečivú silu poznal a využíval už Hippokrates.  Latinské pomenovanie podbeľa – Tussilago vzniklo z latinských slov tussis = kašeľ a ago = rozháňať a presne vystihuje liečivú schopnosť tejto nenáročnej rastliny. Žlté úbory sú za teplého slnečného počasia roztvorené a výraznou farbou lákajú hmyz aj pohľady okoloidúcich. Na noc sa skláňajú k zemi a počas chladného či daždivého počasia sa vôbec neroztvárajú. Po zvyšnú časť roka je podbeľ nevýraznou a prehliadanou rastlinou. Jeho srdcovitookrúhle kožovité listy, ktoré sú za mlada akoby pomúčené, však môžete na týchto miestach vidieť po celý rok.

Prvou vysokohorskou rastlinkou, ktorá kvitne skoro na jar v subalínskom až alpínskom vegetačnom stupni Tatier, je chudôbka vždyzelená (Draba aizoides). Na výslnných skalách, v štrbinách a puklinách skalných stien tvorí guľovité ružice stálozelených listov, z ktorých vyrastajú stonky so zlatožltými kvetmi. Dokáže odolávať vetru, mrazu aj nízkym teplotám. V drsných podmienkach kvitne už v marci. Ďalší druh z čeľade kapustovitých (Brassicaceae) - chudôbka plstnatá  (Draba tomentosa) s bielymi až bledožltými kvetmi rastie na skalách priamo pri turistických chodníkoch. Návštevníci  Tatier môžu tento druh začiatkom leta vidieť krásne rozkvitnutý.

Rybár riečny (Sterna hirundo) je menší čajkovitý vták s jednou z najdlhších vtáčích migrácií, hniezdil pôvodne predovšetkým na málo zarastených štrkových a pieskových ostrovčekoch našich riek. Reguláciou tokov a ťažbou štrku boli jeho prirodzené hniezdiská zlikvidované. Dnes hniezdi prevažná časť našej populácie na človekom vytvorených lokalitách, čím sa tento druh stal do veľkej miery odkázaným na ľudskú pomoc. V súčasnosti väčšina našej populácie hniezdi  na umelých ostrovoch na priehradách a vodných nádržiach. Na vodnej nádrži Liptovská Mara sme v roku 1995  vďaka finančnej podpore Spoločnosti pre ochranu vtáctva na Slovensku vytvorili hniezdny ostrov špeciálne pre rybáre. Na pôvodných hniezdiskách dochádzalo ku každoročnému zaplaveniu znášok a tak vznikol nápad vybudovať ostrovček. Raz za čas je však potrebné z ostrova odstrániť náletové dreviny a burinu, aby bol pre tieto vtáky atraktívny, preto sme v tieto dni ostrov vyčistili. Rybár riečny hniezdi na zemi medzi malými skalkami, kde si samička vyhĺbi plytkú jamku a znesie tri až štyri vajíčka. Znášky aj mláďatá majú dokonalé maskovanie a dokonale splývajú s okolím.  S počtom 50 hniezdiacich párov sa Liptovská Mara radí medzi štyri najvýznamnejšie lokality tohto druhu na Slovensku. Okrem rybárov na lokalite hniezdia aj čajky smejivé a chochlačky vrkočaté. Dúfame, že sa im po návrate zo zimovísk najnovšie úpravy vtáčieho ostrova zapáčia.

Sťahovavé vtáky patria oddávna k poslom prichádzajúcej jari. Koncom februára sa na oblohe  pod Tatrami  ako prvé objavujú škovránky poľné,  drozdy trskotavé a škorce obyčajné, po nich v marci nasledujú trasochvosty biele, husy divé a bieločelé, cíbiky chochlaté a sluky hôrne. Medzi vzácne migranty, ktoré sa tu zastavia len na krátky čas a pokračujú ďalej na sever môžeme zaradiť  kulíky zlaté, bojovníky bahenné a žeriavy popolavé. Postupné predlžovanie dní a pokles mrazov naštartuje u viacerých druhov obdobie toku. Orly skalné a sokoly sťahovavé v marci predvádzajú vo výške nad hniezdiskom úchvatné svadobné lety, aby si voči ďalším jedincom svojho druhu vymedzili vlastné teritóriá. Koncom marca s príchodom šera ožívajú staré lesy húkaním viacerých druhov sov. 

Na prelome marca a apríla po náročnej púti z Afriky prilietajú aj bociany čierne a biele.  Tesne za nimi, prekonajúc okolo 10 tisíc km, doplachtia orly krikľavé. Neskôr podľa vzdialenosti zimovísk dorazia lastovičky i ďalšie druhy drobných spevavcov. Medzi poslednými navrátilcami je sedmohlások obyčajný, červenák karmínový a strakoš červenochrbtý. Na Slovensku bolo dosiaľ zistených vyše 350 druhov vtákov. Žiaľ, až na niekoľko výnimiek, početnosť väčšiny druhov operencov dlhodobo klesá. Vtáky totiž veľmi citlivo reagujú na intenzívne hospodárenie v krajine, napríklad na chemizáciu a tým spojený úbytok hmyzu. Veľký problém je aj ničenie mokradí a nadmerná ťažba dreva. Sťahovavé vtáky musia čeliť počas migrácie mnohým nástrahám, ako je ilegálny lov, prudké výkyvy počasia, alebo prirodzení predátori. Každú jar preto s napätím očakávame, či sa k nám do dvora  vrátia práve tie naše bociany či lastovičky...

Súčasná Správa Tatranského národného parku bola zriadená Ministerstvom životného prostredia  SR v marci 1996 na základe zákona č. 287 z roku 1994 o ochrane prírody a krajiny. Po dvadsiatich rokoch svojej existencie sme získali vlastné priestory v meste Svit. Od roku 2000 bola naším sídlom Tatranská Štrba, kde sme fungovali len v prenajatých priestoroch. V dnešných dňoch nás už zamestnáva sťahovanie do rekonštruovanej budovy bývalého daňového úradu na ulici kpt. Nálepku. 

Jar už klope na dvere a okrem snežienok spod lístia vykúkajú aj prvé žabky. Čochvíľa začne  ťah obojživelníkov zo zimovísk do neďalekých vôd, ktoré sú zároveň aj miesta ich rozmnožovania. Na svoj vývoj potrebujú stojatú alebo len mierne tečúcu vodu. Túto ich krátku púť veľakrát križuje cestná komunikácia, kde následne hynú pod kolesami áut. Tento rok sme v predstihu namontovali prvú dočasnú zábranu na jednej z lokalít migrácie obojživelníkov v kompetenčnom území Správy TANAPu. Jej účelom bude zastaviť a nasmerovať žaby do priepustu pod cestou, alebo ich zachytiť na okrajoch zábran do vedra. Pri pravidelných kontrolách sú prenášané na druhú stranu cesty, odkiaľ už samé pokračujú na svoje liahniská, kde ich vedie prirodzený inštinkt.